Ako ďalej ? (9.časť)

Ako ďalej ?        (9.časť)

 

   V minulých častiach sme načreli iba zľahka do problémov, ktoré sprevádzajú západnú medicínu. Pozrime sa na ďalšie nedostatky a perspektívy, ktoré nás v budúcnosti s veľkou pravdepodobnosťou budú očakávať.

   Západná medicína, zdá se, exceluje v takých špecializovaných odboroch, ako je chirurgia alebo traumatológia; ak ide o akútny stav pacienta, ohrozujúci jeho životné funkcie, kedy „rozkúskovanie na orgány“ má svoje výhody a opodstatnenie. Pretože v situáciách ohrozujúcich život sa musia stanoviť priority, ktoré majú smerovať najprv k záchrane života, a až neskôr, po stabilizovaní stavu pacienta, je možné pristúpiť k riešeniu ďalších zdravotných problémov. Takže najprv obnovíme základné životné funkcie, ako krvný obeh a dýchanie, ak treba zastavíme krvácanie, ošetríme ďalšie život ohrozujúce zranenia (pľúcny pneumotorax, zlomeniny, popáleniny)…Až potom budeme zachraňovať ostatné; zašívať vnútorné orgány, šľachy, nervy a kožu, naprávať zlomeniny apod. V tomto počiatočnom štádiu, keď ide človeku o holý život, treba konať rýchlo a rozhodne, a platí zásada „niečo za niečo“, alebo „keď sa rúbe les, lietajú triesky“. Ak treba zakliesneného pasažiera vyslobodiť z vraku auta, možno bude treba mu amputovať na mieste ruku, alebo ho inak poškodiť, ak mu chceme zachrániť život. Priority sú tu jasné a pevne dané. Problém nastáva, ak sa snažíme pacienta „liečiť“ aj naďalej takýmto spôsobom. Chronické a pomaly progredujúce ochorenia si vyžadujú iný prístup, na aký je zvyknutá chirurgia a traumatológia. Hrozivým príkladom nepochopenia holistického prístupu k človeku je liečba rakoviny so všetkými nepriaznivými účinkami. Súčasná medicína zotrváva už desaťročia na terapii ožarovaním vysokými dávkami rentgenového žiarenia a na chemoterapii, namiesto toho, aby si priznala, že pre zomierajúceho pacienta je lepšia paliatívna liečba zameraná na miernenie bolestí, bez aplikácie takýchto ničím opodstatnených a devastujúcich liečebných metód. Podobnými prípadmi, ktoré len podtrhujú nezmyselnosť podobného počínania (za každú cenu zachovať fyzické telo), je udržiavanie pacienta pri živote, ak je v kóme, dýchacím prístrojom a na umelej výžive. Človek nie je len súčet telesných orgánov, ktorých činnosť treba za každú cenu predlžovať. Človek je psycho-sociálna bytosť v celej svojej zložitosti a komplexnosti, a nedá sa zredukovať iba na základné životné funkcie, ako je krvný obeh, dýchanie, príjem potravy a vylučovanie. Bohužiaľ nepochopenie tohto duchovného pohľadu na človeka sprevádza západnú kultúru už veľmi dlho a produkuje tak rôzne etické problémy, akými sú eutanázia či asistovaná samovražda. Pritom západný materialistický pohľad na svet neváha vkladať nemalé prostriedky na záchranu už vopred strateného života (pacient v kóme), a súčasne si nevšímať materiálnu chudobu veľkého počtu obyvateľov spoločnosti, ktorých necháva bez zdravotného poistenia zomierať na ulici, hoci v ich prípade by riešenie bolo bližšie po ruke a efektívnejšie.

   Ako som už spomenul, holistickému pohľadu na pacienta prekáža, aj keď sa to bude niekomu zdať čudné, práve nadmiera technológií. (niečo som už naznačil v 10.časti o slovenskom zdravotníctve. Dá sa pozorovať už nejaký čas, že práve s možnosťami moderných technológií, ktoré sú ľahko a rýchlo po ruke, súčasne ľudia strácajú prirodzené schopnosti vedomého pozorovania, analýzy a syntézy, kritického a tvorivého myslenia a intuície. Tak ako pri dlhodobom používaní kalkulačky zabúdame malú násobilku, pri spoliehaní sa na mobilný telefón a internet mnohí strácajú schopnosť organizovať si čas a prácu a plánovať dopredu, tak podobné nepriaznivé vplyvy má na lekársku prax aj bezduché a šablónovité používanie diagnostickej a laboratórnej techniky. Toto nebezpečenstvo hrozí o to viac každému odborníkovi, ak nebol nikdy nútený spoľahnúť sa len na svoje skúsenosti a vedomosti, s minimálnym vybavením. Výstižne o tomto probléme hovorí MUDr. Milan Očenáš v relácii o vzťahu lekára a pacienta.

Obvykle tento problém nemajú lekári z Východu, ktorí jednak geneticky a výchovou majú podstatne iný pohľad na svet, jednak pracujú viac s intuíciou a dlhodobou praxou osvojenými zručnosťami a vedomosťami. Pre západného lekára je nepredstaviteľné diagnostikovať pacienta pulzovou metódou, ktorá je súčasťou čínskej klasickej medicíny, a ktorá je založená „iba“ na hmatovom skúmaní a vyhodnotení pacientovho pulzu. Ibaže v západnej medicíne máme tiež niekoľko v princípe podobných metód, ktoré sú založené síce na jednoduchej technológii, ale vyžadujú si od lekára dlhodobejšie skúsenosti pri vyhodnocovaní výsledkov. Takými sú použitie stetoskopu a rentgenového snímku. Aký je rozdiel v prístupe západného a východného lekára, alebo západného a východného vedca, ukazuje úryvok z knihy Váš mozek se dokáže změnit od Normana Doidgeho:

Odhalení map bolesti vedlo rovněž k novým přístupům v chirurgii a v užívání léků proti bolesti. Pooperační fantomová bolest se může snížit na minimum, dostanou-li chirurgičtí pacienti lokální anestetika, která působí na periferní nervy, předtím, než je uspí celková anestezie. Zdá se, že analgetika podaná před operací, ne jen po ní, zabraňují plastické změně v mozkové mapě bolesti, do níž by se bolest mohla „uzamknout“.

   Ramachandran a Eric Altschuler předvedli, že zrcadlová krabice je účinná i u jiných fantomových problémů, jako jsou ochrnuté dolní končetiny u pacientů po mozkové mrtvici. Zrcadlová terapie se od Tauba liší v tom, že oklamává pacientův mozek, aby si myslel, že pohybuje postiženou končetinou, a tak začíná stimulovat motorické programy této končetiny. Jiná studie ukázala, že zrcadlová terapie pomáhá připravit těžce znehybněného pacienta po mrtvici, jenž nemohl používat ani jednu polovinu těla, na Taubův způsob léčby. Pacientovi se částečně navrátila schopnost pohybovat paží a šlo o první příležitost, kdy se postupně uplatnily dva novátorské přístupy založené na plasticitě – zrcadlová terapie a terapie podobná CI terapii – za sebou.

   V Indii vyrůstal Ramachandran ve světě, kde spousta věcí, které připadají obyvatelům Západu fantastické, byla samozřejmostí. Věděl o jogínech, kteří ulehčovali utrpení meditací a chodili bosí po žhavém uhlí nebo si lehali na hřebíky. Viděl věřící v transu, jak si propichují brady jehlami. Myšlenka, že živé bytosti mění své podoby, tu byla široce přijímaná; nikdo nepochyboval, že mysl má moc ovlivňovat tělo, a iluze se vnímala jako zcela základní síla, zastoupená Mayou, bohyní iluzí. Svůj smysl pro zázraky přenesl Ramachandran z indických ulic do západní neurologie a jeho práci inspirují otázky, které jsou směsí obou těchto filosofií. Čím jiným je trans, než jen uzavřením vrátek bolesti uvnitř sebe sama? Proč bychom měli fantomovou bolest považovat za méně reálnou než normální bolest? A Ramachandran nám také připomenul, že i velkou vědu lze provádět s elegantní jednoduchostí. 8)

8) Norman Doidge – Váš mozek se dokáže změnit

  

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *