28.časť Reforma v slovenskom zdravotníctve

28.časť Reforma v slovenskom zdravotníctve (pokračovanie)

 

* Obdobie (“Zajacovej”) reformy – roky 2003–2005

Okrem objektívnych časových a kapacitných príčin bola zásadným brzdiacim elementom relatívne silná rezistencia voči reforme vnútri sektora.

Zajac a Pažitný (2002) konštatovali, že vonkajší dlh systému voči dodávateľom dosahoval takmer 30 mld. korún, pričom vnútorný (t.j. napr. morálne opotrebenie techniky, zariadení a budov) presahoval 50 mld. korún. V rezorte dominovala okrem neustáleho zadlžovania i nízka efektívnosť využívania zdrojov, ďalej tzv. mäkké rozpočtové obmedzenia, slabá výkonnosť systému, ktorá sa odzrkadľovala i na relatívne horších výsledkoch slovenského zdravotníctva v oblasti zdravotného stavu obyvateľstva pri európskom porovnaní. Slovenské zdravotníctvo bolo verejnosťou vnímané ako jedna z najproblémovejších oblastí a ako odvetvie s najvyššou mierou korupcie v spoločnosti. Pažitný a Zajac (2001) odhadovali výšku úplatkov v zdravotníctve, tzv. neformálne platby, na úrovni 12 mld. korún. Preto ani niet divu, že občania Slovenska boli spomedzi okolitých krajín najmenej spokojní s fungovaním zdravotníctva vo svojej vlastnej krajine.

Rudolf Zajac začal ešte na sklonku roka 2002 so stabilizačnými opatreniami zameranými na zastavenie rastu dlhu (napr. zavedenie paušálnych poplatkov za služby súvisiace so zdravotnou starostlivosťou (tzv. 20-korunáčky).

V druhej polovici decembra 2002 schválila vláda návrh novely zákona o zdravotnej starostlivosti, ktorá mala zaviesť paušálne poplatky za služby súvisiace so zdravotnou starostlivosťou. Po prijatí novely parlamentom však vtedajší prezident Rudolf Schuster vrátil normu späť do NR SR, ktorá ju po nepriaznivých ohlasoch vo verejnosti definitívne schválila aj s viacerými zmäkčujúcimi pozmeňujúcimi návrhmi začiatkom apríla 2003. Od júna 2003 tak boli marginálne poplatky uvalené na tie činnosti, ktoré síce s poskytovaním zdravotnej starostlivosti súvisia, ale priamo zdravotnou starostlivosťou nie sú – návšteva lekára v ambulancii (20 Sk), pobyt v nemocnici (50 Sk/deň), v kúpeľoch (50-220 Sk/deň v závislosti od diagnózy) , návšteva pohotovosti alebo poskytnutie lekárskej služby prvej pomoci (60 Sk), vydanie lieku na lekársky predpis (20 Sk), zdravotnícka doprava sanitkou (2 Sk/km).

Minister očakával od zavedenia paušálnych poplatkov najmä obmedzenie nadmernej spotreby zdravotníckych služieb, liekov a zdravotníckych pomôcok a sťaženie zneužívania systému. Poplatkami chcel jednak obmedziť korupciu (v duchu filozofie: ak si niečo platím, nebudem ešte aj podplácať), jednak znížiť výdavky nemocníc, zvýšiť zodpovednosť pacienta za vlastné zdravie a docieliť, aby si občania uvedomovali, že v zdravotníctve nič nie je zadarmo, že každá služba má svoju cenu. Poplatky mali podľa ministra motivovať pacienta, aby začal od poskytovateľov zdravotnej starostlivosti požadovať kvalitné služby, za ktoré si čiastočne priamo zaplatil. Rudolf Zajac uznal, že zavedenie poplatkov nebolo systémové riešenie. Bolo to podľa neho stabilizačné opatrenie, ktoré malo pomôcť zmierniť neustále narastanie dlhu. Spoplatnenie služieb malo podľa neho otvoriť tiež diskusiu o prioritách vo financovaní zdravotnej starostlivosti. Začať reformu zdravotníctva od pacienta bolo podľa slov ministra Zajaca “technicky najjednoduchšie”.

Syndróm mäkkých rozpočtových obmedzení pre určitú organizáciu vzniká vtedy, ak v danom prostredí existuje podporná inštitúcia (napr. štát), ktorá je pripravená finančne kryť celý deficit danej organizácie. Môže sa jednať o priamu „podporu“, „pomoc“, či „vyrovnanie“. Za určitú nepriamu formu mäkkých rozpočtových obmedzení môžeme považovať aj iné výhody, ktoré štát zdravotným poisťovniam alebo nemocniciam garantoval vo forme „zmäkčovania“ prostredia, v ktorom sa pohybujú – napr. zákaz exekúcií, verejná minimálna sieť a pod. Pojem mäkké rozpočtové obmedzenia po prvýkrát použil maďarský ekonóm János Kornai v 70. rokoch 20. storočia. (zdroj: hpi.sk)

Prieskum Svetovej banky a USAID z roku 1999 kvantifikoval neformálne platby v slovenskom zdravotníctve na úrovni 6,5 mld. Sk (Zachar (2005)).

Celkový dlh v rezorte zdravotníctva v roku 2004 poklesol o 3,76 mld. Sk. K tomu prispeli predovšetkým zdravotné poisťovne, ktoré boli oddlžované prostredníctvom štátnej spoločnosti Veriteľ, a.s. Naopak, zdravotnícke zariadenia (v tom čase ešte neboli transformované na akciové spoločnosti, niektoré z nich však už boli delimitované na obce a VÚC a transformované na neziskové organizácie poskytujúce všeobecne prospešné služby) tvorili stále nový dlh. (zdroj: Informácia o vývoji dlhu v rezorte zdravotníctva k 31.12.2004; Úrad vlády SR)

Tieto opatrenia pomohli v porovnaní s prognózami spomaliť v roku 2003 nárast dlhu o takmer polovicu na 4,8 mld. Sk. Obmedzil sa nadbytočný dopyt po zdravotnej starostlivosti – poklesli nadbytočné návštevy u lekára a spomalil sa rast výdavkov na lieky, pričom dostupnosť zdravotnej starostlivosti sa podľa údajov MZ SR neznížila. (zdroj: Informácia o vývoji dlhu v rezorte zdravotníctva k 31.12.2003; Úrad vlády SR)

Karpiš (2006) hovorí, že efekt zavedenia poplatkov viedol naozaj k poklesu spotreby, čo sa prejavilo v poklese návštev u lekára, pričom najviac klesli návštevy v primárnej sfére a len minimálne klesol počet návštev u špecialistov a v nemocniciach.

Komentár:

   Všimnime si prvý odstavec tohto článku. Najväčší odpor voči reforme bol zo strany lekárov. Ten prakticky pretrváva dodnes, lekári by stále chceli pracovať za „socialistických“ podmienok, mať neobmedzený príliv financií, bez osobnej zodpovednosti za hospodárenie, ako aj za výsledky svojej práce, a na druhej strane poberať „kapitalistické“ platy. Ak nejaká oblasť v spoločnosti nefunguje tak, ako má, darí s v nej potom korupcii a úplatkárstvu. Dávanie „všimného“ zo strany pacientov tu bolo už za socializmu a je to všeobecne ťažko vykoreniteľný jav, ale až nedostupnosť a zlá kvalita služieb v zdravotníctve posunula toto negatívum do obludných rozmerov. Pažitný a Zajac (2001) odhadovali výšku úplatkov v zdravotníctve, tzv. neformálne platby, na úrovni 12 miliárd korún.

   Minister Zajac prišiel s riešením paušálnymi poplatkami, ktoré mali spomaliť zadlžovanie v zdravotníctve. Inými slovami, lekári začali popri úplatkoch dostávať od pacientov ešte „oficiálne všimné“, ktoré nebolo samozrejme v drvivej väčšine prípadov účtovne evidované a zdanené. Týmto krokom minister Zajac ešte viac upevnil u lekárov pocit výnimočného postavenia v spoločnosti a neochotu znášať akúkoľvek zodpovednosť za stav v zdravotníctve. Tiež naviac boli finančne zaťažení pacienti, a mnohí občania, ktorí sa ocitli pod hranicou životného minima, neboli schopní zo svojho  príjmu takéto poplatky pokryť. Sám som ako pacient na vlastnej koži pocítil „účinnosť“ Zajacovej reformy. Podľa môjho názoru, peniaze, ktoré lekári dostali prostredníctvom poplatkov, boli použité na súkromnú spotrebu a nie na rozvoj a skvalitnenie poskytovaných služieb. Takže tento Zajacov krok sa minul účinkom, akurát zaťažil znova neúmerne občanov a chudobných pacientov odsunul úplne na vedľajšiu koľaj. Pocítili to najmä dôchodcovia, ktorí musia doplácať veľké sumy za lieky, pocítili to nezamestnaní a občania pod hranicou chudoby, ktorí si nemohli dovoliť doplácať za vyšetrenia u špecialistov. Lekárov tento stav očividne netrápil, skôr sa mu veľmi rýchlo prispôsobili a naučili sa taktike výhovoriek, že „poisťovne neplatia“, takže musia za vyšetrenia brať peniaze v hotovosti od pacienta. Pacient tak platil za zdravotnú starostlivosť vlastne tri krát. Prvý krát povinnými odvodmi do zdravotnej poisťovne, druhý krát priamo u lekára a tretí krát splácal svojimi daňami dlh nemocníc a VšZP. Lekári sa naučili veľmi rýchlo plávať v kalných vodách a často prekračovali zákon a od pacientov prijímali peniaze za rôzne „nadštandardné“ služby, pričom v tejto oblasti prejavili skutočne neobmedzenú fantáziu. Tomuto správaniu nahrávala najmä slabá činnosť zo strany kontrolných úradov, ale hlavne servilnosť pacientov, ktorí nepoznali svoje práva a nevedeli, ale ešte častejšie nemali odvahu sa účinne brániť takýmto praktikám.

   Za pozornosť stojí ešte posledný odsek: minister Zajac si sľuboval od poplatkov najmä obmedzenie nadmernej spotreby zdravotníckych služieb, liekov a zdravotníckych pomôcok a sťaženie zneužívania systému, Áno, ľudia obmedzili návštevy lekárov, ale len v prípadoch bežných ochorení, ako sú sezónne angíny a chrípky. Pri chronických diagnózach, kde sú ale náklady na vyšetrenia a liečbu oveľa vyššie, sa tento efekt nedostavil. Takže ani úspory neboli také, ako sa očakávali. Poplatkami sa mala obmedziť aj korupcia, ale podľa mňa ani tento efekt nenastal. A čo je najtragickejšie, „začať reformu zdravotníctva od pacienta bolo podľa slov ministra Zajaca technicky najjednoduchšie“. Áno, najľahšie sa presadzuje riešenie na skupine obyvateľstva, ktorá sa nemôže nijako brániť: dôchodcoch, nezamestnaných, deťoch, invalidoch, ale ani bežný pacient na tom nebol lepšie. Minister Zajac si vybral ľahšiu cestu, namiesto toho, aby konečne prinútil nemocnice a Všeobecnú zdravotnú poisťovňu efektívne hospodáriť. Nie je divu, že z pohľadu pacientov bola Zajacova reforma veľmi nepopulárna, a iba zväčšila nevraživosť pacientov voči lekárom.

Zdroj: Reformné procesy v zdravotníctve – obdobie rokov 200-2012

Pokračovanie v ďalšej časti.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *