Určite nie som sám, komu sa stalo toto: po niekoľko mesačnej alebo aj dlhšie trvajúcej liečbe, keď lekár vyskúšal na vás podľa neho všetky dostupné prostriedky a bez výsledku, uzavrie terapiu slovami: „No čo chcete, to je už vekom“ alebo „To je počasím“ alebo „Čo by ste chceli, to je v norme“. Zaujímavé. Na otázku, prečo vás teda liečil dajme tomu rok a bezúspešne (stratili ste čas vysedávaním v čakárni, platili často krát za nie práve lacné lieky, čakali na zlepšenie – a ono neprišlo), ak je váš zdravotný stav v norme, prečo vám to nepovedal hneď pi prvej návšteve? Ušetril by čas a prostriedky sebe aj vám. Ak je to vekom alebo počasím, detto.

Z vlastnej skúsenosti: vo veku 42 rokov som navštevoval ortopedickú ambulanciu u MUDr. Bubeníka, s boľavým kolenom. Klasická liečba Condrosulfom. Tri mesiace, potom 3 mesiace prestávka, a znova tri mesiace terapia Condrosulfom. Keď bolesti neustúpili, MUDr. Bubeník sa vyjadril: „To je už vekom, máte opotrebené koleno“. Z toho vyplýva, že vekom automaticky chorieme na množstvo diagnóz, ktoré ak sa nepodarí vyliečiť, sú práve podmienené vekom (myslí sa „vysokým vekom“, ku ktorému asi takéto diagnózy automaticky náležia – alebo sa mýlim?) a ak sa ich podarí vyliečiť, tak je to zaručený úspech lekára. Z toho ale vyplýva jedna nie zanedbateľná vec. Ako môže pracovať človek do veku 63 rokov, ak už v štyridsiatke má zdravotné problémy starcov? Na to vám lekár, ani naši zákonodarci, nedajú odpoveď.

(viac…)

ÚSTAVA S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Zbierka zákonov č. 460/1992, Čl. 40: Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

Na čo budem do smrti spomínať, sú „zajacove dvadsaťkorunáčky“. Keby celý jeho systém nebol tak tragicky hyenistický a ponižujúci, dalo by sa na ňom možno aj zasmiať.

Najprv o tom, aké pocity vo mne vyvolávalo platenie tohto „administratívneho poplatku“ . V prvom rade bol celý systém neprehľadný a nekontrolovateľný. Neprehľadný v tom, že pravidlá platenia dvadsaťkorunového poplatku boli nejasné, zamlčované a netransparentné. Ak ste navštívili lekára-špecialistu, pri prvej návšteve sta mali zaplatiť tento poplatok, ale pri ďalších (ak sa jednalo o pokračovanie terapie) ste platiť nemali. Lenže každý lekár si to vysvetľoval po svojom, a podľa toho aj poplatky vyberal. Nehovoriac o tom, že všetky poplatky, nielen tento „zajacov“ sa realizujú znova len podľa ľubovôle lekára. Niekto vám dal ako doklad o zaplatení príjmový pokladničný doklad, iný nie. Niekto naň napísal konkrétny účel platby, niekto len „administratívny úkon“ alebo dokonca „spracovanie dát“ a podobne. Úžasná benevolencia zo strany daňových úradov. Otázka je, prečo lekári snáď ako jediní až donedávna nemuseli prijímané platby realizovať cez elektronickú registračnú pokladňu. Nehovoriac o tom, že tento systém beží už roky a lekári alebo sestry takmer nikdy nie sú pripravení na vydávanie drobných mincí. Peniaze prijmú bez vydania dokladu, dajú do zásuvky v stole, žiadna ani len plechová pokladňa. Systém fungujúci desaťročie a stále akoby v improvizovaných podmienkach, niekde v Afrike v poľnej nemocnici.

(viac…)

Sadismus je extrémně složitá psychická porucha, jejíž původ je v podstatě neznámý. Část její složitosti tvoří fakt, že je značně proměnlivá co do intenzity. Sadismus některých lidí je mírný, jemný a sporadický, a to do té míry, že jako takový je v podstatě těžko diagnostikovatelný. Tito lidé mohou tvořit 10% populace. Sadismus jiných, jichž je méně než 1%, může soustavně hraničit s vražedností. Ať jsou percentuální údaje jakékoli, přibližně stejné množství sadistů si volí lékařské povolání jako kterékoli jiné. Chci tím říci to, že zhruba 1 až 10 procent lékařů, sester a zřízenců jsou do větší či menší míry sadisté. Zbavit se jich je nesmírně obtížné, protože svůj sadismus mohou velmi snadno uplatňovat pod pláštíkem praktikování „dobré medicíny“.

Většina lidí si pod pojmem sadismu představuje pouze potěšení ze způsobování bolesti jiným, aniž si uvědomuje, že takové potěšení je velice často nevědomé. Stejně tak si neuvědomuje, že jde pouze o polovinu problému. Sadisté milují, když mají moc – nadvládu – nad jinými. Existuje lepší způsob, jak mít nad někým nadvládu, než mít skoro absolutní kontrolu nad tím, jestli pacientovi dát tišící prostředky či nikoliv? V této epoše moderní medicíny mají sestry často oprávněný pocit, že jsou víceméně bezmocné. Jejich kontrola nad podáváním tišících přípravků může být asi tak jedinou pravomocí, která jim zbyla.

M.Scott Peck : Odmítnutí duše – Duchovní a lidské perspektivy eutanazie a umírání

Je možné, že ste sa stretli s necitlivým prístupom lekára, ktorý hraničil až so sadizmom…

(viac…)

2004-576 Zákon o zdravotnej starostlivosti

§11

Práva a povinnosti osôb pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti

(1) Každý má právo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti.

(2) Právo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti sa zaručuje rovnako každému v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v zdravotnej starostlivosti ustanovenou osobitným predpisom. /§ 5 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon)./

V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa zakazuje diskriminácia aj z dôvodov pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, zdravotného postihnutia, veku, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Určite to pozná každý: Prídete do čakárne, spočítate ľudí, ktorí prišli pred vami (aby ste niekoho nepredbehli a niekým sa nedali predbehnúť) a čakáte. Ale…zrazu príde muž alebo žena, často krát už pri vstupe do čakárne telefonuje mobilom. To je jednoducho správa: „Ano pán doktor, práve prichádzam…“ Otvoria sa dvere, dobre oblečený muž alebo dobre oblečená dáma vstúpi, niektorí pacienti ani okom nemihnú, niektorí si pofrflú…a život ide ďalej. Nie je historickej epochy, v ktorej by sa zásada „rovných a rovnejších“ nepraktizovala. Tak to bolo za socializmu, a tak je to aj teraz. Ba čo viac, dnes sú výnimky z pravidla „rovnosti“ dokonca legalizované. Veď prečo nevyužiť možnosti všemocného trhu? Možnosti ponuky a dopytu? Čas lekára je vzácny, je po ňom veľký dopyt, treba ho teda primerane oceniť. A kto nechce vysedávať celé dopoludnie v čakárni, tak si priplatí. Bežne sa takýto poplatok pohybuje okolo 5,- €

(viac…)

Ani tieto skutočnosti vám nebudú neznáme. Liečenie bez presného určenia diagnózy. Rýchlo predpísať nejaké lieky, aj keď lekár ešte nevie presne, o akú diagnózu ide (pozná iba symptómy, ale nie príčinu symptómov), ba ani netuší, či sa mu ju podarí neskôr špecifikovať. Ak sa vôbec k nejakým ďalším vyšetreniam odhodlá. Ale ak predpíše nejaký liek, pacient má pocit, že lekár urobil všetko čo urobiť mal, a pôsobí dojmom, že vie, v čom je „pes zakopaný“. Aspoň väčšina pacientov to takto vníma, najmä tých skôr narodených. Dôvera v neobmedzené schopnosti lekára je u niektorých ľudí až dojímavá.

Z vlastnej skúsenosti: MUDr. Volánková mi na akýkoľvek zdravotný (a bolestivý) problém, pokiaľ nešlo o prechladnutie, predpisovala automaticky lieky proti bolesti. Spravidla až po týždni alebo dlhšie, ak bolesť neustúpila, začala problém riešiť. Ako, to som už spomenul. Že to nie je správny postup, je dobre známe. Bolesť je signálom, že v tele je niečo v neporiadku; nemá sa potlačovať bez určenia jej príčiny. Len ak sa inak nedá a príčina bolesti sa nedá odstrániť, treba nasadiť analgetiká a potláčať iba symptómy. Nikdy som takto predpísané lieky neužíval.

(viac…)

Lieky zdraželi o desiatky až stovky eur
Ministerstvo zdravotníctva opäť ušetrí na pacientoch. Podľa viacerých odborníkov to dokazuje vyhláška, ktorou sa časť liekov doteraz preplácaných zdravotnými poisťovňami dostane na zoznam doplnkových, a teda poisťovňami neuhrádzaných liekov. Zarážajúce pri tom však je, že niektoré z nich sú u nás používané ako jedinečná liečba bez možnej alternatívy. Preto pacientom, ktorí budú chcieť aj naďalej pokračovať vo svojej liečbe nezostane iné než zaplatiť za ne viac.
Čítajte viac: http://peniaze.pravda.sk/lieky-zdrazeli-o-desiatky-az-stovky-eur-f03-/sk-pstat.asp?c=A111206_155755_sk-pstat_p59#ixzz1fq04JlOf
Občania, nezúfajte/me, minister Pentliarik od KáDéHá, silny to kresťan, ma najnovšie pre nás poslednú dávku zadarmo. Z guľometu. Vraj sa na každého ujde, streliva je našťastie dostatok.

*** (viac…)

V tej relácii odznelo, že dnešný priemerný plat Nemca je 3 500 eur.
Dnešné spravodajstvo je povrchné. Či už printy alebo ostatné. Nestačí povedať čitateľom, divákom, že plat ukrajinského lekára je 130 eur, pretože si človek nemá ako informáciu uceliť v zmysle, koľko je aj priemerný plat na Ukrajine. Takto je to aj s ostatnými krajinami. Ale nebudú sa sem hrnúť žiadni Ukrajinci. Chránia si svoj národ.
Nevieme aké postavenie má bežný občan, aké lekár. Keď sa bavíme konkrétne o zdravotníctve. Nevieme aké zdravotné poisťovne sú v Rusku, Poľsku, Maďarsku, a vôbec aspoň v Európe.
Týmto spôsobom sa vháňa do ľudí iba strach a dezinformácie, nie informácie.
V mútnych vodách sa dobre pláva.
Jedno je fakt, verím tomu, že lekári môžu poodchádzať do sveta. Je to jedno z mála povolaní, ktoré sa môže uchytiť v cudzine.
Nie je ich tak veľa.
A že hrozí okrem ich nedostatku aj ôsma vlna emigrácie Slovákov a zníženie intelektuálneho potenciálu Slovenska je nad slnko jasné.

*** (viac…)

Toto je presne to, čo mňa osobne na celej tejto mizernej situácii najviac trápi – lekár je pre mňa POVOLANIE (nie „boh“, ako sa mnohí z nich nepochybne cítia, opojení „mocou“ nad ľudským životom, tým najcennejším, čo máme), a ten, kto ho naozaj vykonáva ako povolanie, jednoducho nemôže urobiť niečo také, ako sa dialo u nás, nech by jeho požiadavky boli akokoľvek oprávnené.
Absolútne nič by som nenamietala proti tomu, keby postupne mesiac po mesiaci, týždeň po týždni alebo hoci aj deň po dni dalo tých x-tisíc lekárov potichu svoju osobnú výpoveď, pretože nie sú spokojní s tým, ako a za čo musia pracovať – je to naozaj právo každého z nás vyhýbať sa zlému, nevyhovujúcemu, čo mi škodí, čo ma neuspokojuje, čo ma frustruje, čo mi ubližuje, … , a ísť za lepším, ale jednotlivo – každý sám za seba.

Lenže oni, títo „lekári“, podľa mňa podlo a hnusne a ešte aj zmagorení davovou psychózou zneužili to, že náplňou ich práce je to najcennejšie, ľudské zdravie a ľudské životy, a že v tomto sú, bohužiaľ, naozaj nenahraditeľní, a tak to nevnímam ako žiadne hrdinstvo či statočnosť – jednoducho sa zbabelo skryli v mase, a zradili svoje povolanie, „svojho“ pacienta. (Neviem si predstaviť, že keby som sama bola v situácii, že by ma teraz ako pacienta boli poslali domov z nemocnice pre nedostatok lekárov, a po nejakom čase by ma znova zavolali späť – veď by som sa nedokázala pozrieť takým lekárom do očí, na nich by som sa nedokázala ani pozrieť, zle by mi bolo, ako zrazu všetci naraz ochoreli…)

Čítala som pred chvíľou v Živote rozhovor s jednou anesteziologičkou z ružinovskej nemocnice, ktorá tiež dala výpoveď, a v závere hovorí:
„My sme na to vládu upozorňovali, ona z pacientov urobila rukojemníkov. Opakujem, ja neviem profesionálne robiť nič iné, iba zachraňovať ľudské životy. Veľmi ťažko som to znášala, pretože celý život ich zachraňujem, a nevedela by som ďalej žiť s tým, keby bol teraz niekto zomrel. Asi by som odišla, nedokázala by som ďalej robiť túto prácu.“
A predsa to riskovala, predsa jej to svedomie lekára dovolilo – ja to však vnímam (a nemôžem a ani nechcem vnímať inak), že môžem byť akokoľvek nespokojná, v hocijakom povolaní, ale NESMIEM tým ohroziť život či zdravie kohokoľvek iného, iba ak by aj mne šlo o život a v pude sebazáchovy by som zachraňovala najprv ten svoj – a v tomto prípade lekárom o ich vlastný holý život skutočne nešlo…

*** (viac…)

Lekari nemaju s odvodmi nič. Dožaduj sa práv u svojej poistovni.

Majú aj nemajú. Jednoducho som dnes v stave, že cvakám zdravotné odvody a nemám čas na zdravotníctvo. Takže zatiaľ mám len povinnosť platiť. Keďže musím makať a chvalabohu mi zdravie slúži, tak zdravotníctvo vlastne ani nepoznám. A od poisťovne nemám čo reklamovať, keď nič od nej nepotrebujem. Lenže tu ide o prachy, a tak sa mi zdá že o prachy za nič. Stále mi nie je jasné prečo sa napríklad nemôžem netom prihlásiť k lekárovi na určitú hodinu. Prečo musí čakať X pacientov Y hodín na vyšetrenie a stráviť kopec hodín bez akéhokoľvek úžitku. Čo tak dať preplatiť takto menežovanej ordinácii stratu času pacientov ? Že sa môžem objednať na určitú hodinu za poplatok Z Eur je zbojstvo a nie služba.
Takže môj strach je vlastne to, že keď budem po mnohých rokoch platby odvodov do ZP potrebovať lekára, tak ho nedostanem. A keď to má skončiť takto, tak mi láskavo odpustite platenie zdravotných odvodov, ja si tie bubáky budem odkladať a pokiaľ neotrčím kopytá pred dosiahnutím dôchodku v 62 ( 65,70) rokoch, tak si to zacvakám cash. A podľa mnohých príspevkov to keš potrebujem vlastne aj dnes.

Typický príspevok Slováka,ktorý fakt ničomu nerozumie.Tie Tvoje bubáky čo si odložíš,ti aj s Tvojim domom možno vystačia na prvých pár mesiacov rakoviny,alebo na prvé dni po autohavárii.Teraz nič nevyužívaš,ale máme solidárny systém a ty sa pozri na svoju rodinu.Manželka,deti,rodičia,svokrovci starí rodičia.Všetci za ktorých platí,resp.neplatí štát.No a samozrejme najmenej 1 romska rodina,že ano. (viac…)

…na doplnenie mozaiky … (vybraté z článku v Šarme)

… Ako to vyzeralo v našich nemocniciach po vyhlásení núdzového stavu koncom minulého týždňa a cez víkend?

„Všetci sa chcú vrátiť. Milujú svoju prácu aj túto kliniku a majú podobné morálne hodnoty ako tí, ktorí tu ostali,“ zdvihol hlavu od šitia MUDr. Jozef Babala z chirurgickej kliniky Detskej fakultnej nemocnice na Kramároch. Voči 17 svojim kolegom, ktorí nenastúpili koncom minulého týždňa do práce, nevraživosť necítil: „Vážim si ich, som s nimi na jednej lodi. Podporujem ich práve tým, že som ostal v práci, aby oni mohli bojovať proti arogancii štátu a dehonestácii lekárov. Nechcem totiž dopustiť, aby sa pri nejakej tragédii, katastrofe, keby niekto, nebodaj, zomrel, na ich hlavu zosypala ťažká kritika a odsúdenie.“ Priznal však, že stav, keď chirurgov zaskakujú s vypätím síl na ich oddelení lekári z urológie či ortopédie, ktorí sú – doplomaticky povedané – zvyknutí na riešenie iných diagnóz, sa dá utiahnuť len pár dní.

((Tak to by ma zaujímalo, ako sa na oddelení dohodli, kto dá výpoveď a kto ostane zachraňovať česť štrajkujúcich lekárov (prípadne aj životy pacientov) na tej „jednej lodi“ – žeby losovali…?))
(viac…)

Môj život s myopatiou (11.časť)

Pooperačné bolesti (pokračovanie)

   Jedním z možných nežádoucích důsledků strippingu vena saphena magna je poranění nervus saphenus. Následná subjektivní i objektivní ztráta senzitivního vnímání je nepříjemná. Incidence této komplikace může dosahovat hodnoty až 58%.

   Nervus saphenus je nejdelší kožní čistě senzitivní větev nervus femoralis. Ve femorálním trojúhelníku leží laterálně od stehenní tepny. V canalis adductorius kříží vpředu tepnu, aby se dostal na mediální stranu stehna. Proráží hlubokou fascii mezi m.gracilics a m.sartorius a v úrovni kolenního kloubu přichází do podkoží. Zde nerv leží většinou v blízkosti pod VSM a začíná se postupně oddělovat od žíly, která je uložena v podkožním tuku. Na mediálním okraji tibie je průběh společný s vena saphena magna. Jedna větev inervuje kůži mediální strany chodidla, jiná sleduje vena saphena magna a inervuje kůži nohy vzadu a mediálně. Porušení kožní citlivosti v oblasti inervace nervus saphenus je dobře známou komplikací po strippingu VSM. Ztráta citlivosti může být dočasná nebo trvalá, v závislosti na stupni poškození nervu. Lézie je důsledkem intimního vztahu nervus saphenus a vena saphena magna, a to nejen v oblasti kotníku. Výpadek senzitivity je přisuzován nechtěnému vytržení větve nervu, která se octne v blízkosti konce intraluminálního striperu. (viac…)

Môj život s myopatiou (12.časť)

   V predchádzajúcich štyroch častiach som opísal, ako aj taká „jednoduchá“ a rutinná operácia, akou je operácia kŕčových žíl, nemusí dopadnúť dobre, a miesto toho, aby pacienta zbavila bolestí, ešte mu ďalšie naloží na chrbát. A čo je horšie, s poškodeným nervom sa už nedá nič robiť, neuropatické bolesti zostanú až do konca života, riešením je každodenné podávanie analgetík. Takže v mojom prípade sedemnásť mesiacov lekári hrali so mnou hru na schovávačku. Operácia bola vykonaná v júni 2011, následne som podľa „odborných rád“ operatéra MUDr. Daňa čakal celý rok, či bolesti neustúpia. Neustúpili, tak v letných mesiacoch roku 2012 problém riešil MUDr. Kopecký, ale nevyriešil. Ani nemohol. Čo dobabral jeho kolega chirurg, sa už napraviť nedalo. Tak aspoň so mnou zahral hru, v ktorej sa predstiera, že sa niečo robí v záujme pacienta. Zbytočne. Stratený čas, vyhodené peniaze za lieky na účet pacienta a medicínske výkony preplatené zdravotnou poisťovňou, opäť financované pacientom z povinných zdravotných odvodov. Až v novembri 2012 prišlo riešenie, a to od MUDr. Perichtovej. Po mnohých skúsenostiach, keď lekári na moju kritiku reagovali urazeným egom, som opatrne spomenul pri neurologickej kontrole aj pooperačné bolesti v ľavej nohe. Výsledkom bol tento zápis v zdravotnom zázname: Odp: po dohovore s pacientom nasadím Cymbaltu, vhodný koenzým Q10, analgetiká pokračovať p.p. Kontrola o tri mesiace. (viac…)

Môj život s myopatiou (13.časť)

   Na rozsudok Krajského súdu som reagoval ďalším opravným prostriedkom:

Vec: Odvolanie proti rozsudku krajského súdu v Trenčíne

určené Najvyššiemu súdu SR v Bratislave

Krajský súd v Trenčíne dňa 21.júna 2012  rozhodol na základe správ posudkových lekárov, a to MUDr. Petra Závodného z 10.augusta 2011 a MUDr. Ladislava Tačovského z 8.novembra 2011. Ani v jednej lekárskej správe nie je zohľadnené posudkové hľadisko k druhu zdravotného postihnutia myopatia v celej miere tak, ako sa uvádza v prílohe č.4 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení: (viac…)

Môj život s myopatiou (14.časť)

Nový pokus

   V auguste 2012 som sa spojil s mojim advokátom a poradil sa, ako postupovať ďalej vo veci priznania invalidného dôchodku. Dozvedel som sa, že hoci riešenie môjho ID v súčasnosti leží na Najvyššom súde SR, je možné nezávisle na tom podať novú žiadosť o priznanie invalidného dôchodku. Tak som sa do toho pustil. (viac…)

Môj život s myopatiou (15.časť)

Na jedno oko takmer slepý

   Na jeseň r.2012 som sa rozhodol, že navštívim očnú lekárku, a to z dôvodu, že okuliare, ktoré som mal predpísané už pätnásť rokov, boli po niekoľkých pádoch na zem v takom stave, že už sa nedali nijako seriózne zgenerálkovať. A cítil som, že sa mi zhoršuje zrak. (viac…)

Ako ďalej ?        (11.časť)

   Popri moderných technológiách, ktoré bohužiaľ lekára odvádzajú od samotného pacienta a celostného pohľadu ne neho, je tu vysoké tempo zmien životných podmienok, ktoré prebiehajú v poslednom storočí. To má za následok neschopnosť ľudí, ale aj väčšiny živých organizmov v prírode, prispôsobiť sa rýchlym zmenám. Netrvalo veľa rokov, keď sa po masovom používaní DDT v päťdesiatych rokoch minulého storočia, objavili stopy tohto pesticídu aj v telách živočíchov v Antarktíde. Kontaminácia prírody používanými chemikáliami totiž nepozná žiadne hranice. O celosvetové zamorenie a znečistenie sa ľahko postará kolobeh vody a vzduchu na Zemi. Tak prakticky neostáva na našej domovskej planéte miesto, ktoré by nebolo aspoň trochu zasiahnuté neblahým pôsobením človeka. Dnes už nachádzame v pitnej vode stopy antibiotík, hormonálnej antikoncepcie a drog. Dokonca mikročastice z plastov, ktoré sú síce v prírode „rozložiteľné“, ale nie znova „využiteľné“, ako je to v prípade rozložených organických zvyškov rastlín a živočíchov. Preto ostávajú aj naďalej v pôde alebo vo vode a môžu sa tak dostať aj do ľudského organizmu. Zatiaľ vieme len o výskyte mikročastíc z plastov, nevieme však, či sa v pôde a vo vode nenachádzajú aj ich nanočastice, čo by mohol byť už pre človeka ohromný problém, pretože nanočastice dokážu prenikať cez bunkovú stenu. Zo siedmych kontrolovaných vzoriek vody z vodovodu rôznych miest na Slovensku bolo plastami kontaminovaných päť. Môže byť v tomto prípade priliehavejšie prirovnanie, ako biblické „čo zaseješ, to zožneš“? Povestný bumerang sa vracia nám všetkým, veľmi rýchlo a so zničujúcou razanciou. (viac…)

Ako ďalej ?        (12.časť)

   Chirurgia, ktorá natoľko preslávila modernú medicínu, žala úspech za úspechom: v roku 1933 V. P. Filatov pri liečení očného zákalu úspešne preoperoval chorému rohovku mŕtveho človeka; v roku 1934 J. Voronoj preopero­val pacientovi obličku mŕtveho človeka; v roku 1947 C. Craford vykonal prvý úspešný operačný zásah na srdco­vých chlopniach; v roku 1967 Christian Barnard uskutočnil prvú úspešnú transplantáciu srdca; v roku 1982 bolo použité prvé umelé srdce a v roku 2001 bolo dobrovoľníkovi Robertovi Toolsovi implantované umelé srdce. Napriek týmto nezvratným úspechom a pri všetkej úcte k priekopníkom na poli chirurgie, treba triezvo zhodnotiť, o čo v chirurgii ako takej ide. Je to v princípe „výmena“ zničených orgánov za zdravšie, od vhodného darcu. S trochou neúcty to možno prirovnať k práci údržbára, ktorý vymení starú opotrebenú súčiastku za novú. Samozrejme, medicína pracuje so živým materiálom, a musela rozriešiť mnoho čiastkových problémov, ako sú prekážky technického rázu (operačná technika, vybavenie a operačné metódy), a problémy s imunitnou reakciou príjemcu na implementovaný orgán. Tak či tak ostáva chirurgia verná západnému pohľadu na človeka, ako na súčet vymeniteľných  a nahraditeľných orgánov. Inak ani nemôže, o tom prakticky chirurgia je, či je to západná alebo východná. (viac…)

Ako ďalej ?        (13.časť)

   Přesně tady to začíná být zvláštní.

   V polovině 60.let začal neurochirurg Robert White experimentovat s „izolovanými mozkovými preparáty“: živý mozek odebraný jednomu zvířeti se připojil na oběhový systém jiného zvířete a udržel se tak naživu. Na rozdíl od Děmichovových a Guthrieových celých hlav, tyhle mozky, kterým scházely obličeje a smyslové orgány, žily život ohraničený vzpomínkami a myšlenkami. Vzhledem k tomu, že mozky těchto psů a opic byly implantovány do krků a břich jiných zvířat, nejspíš to bylo požehnání. I když je vnitřek břicha někoho jiného docela zajímavý, tak trochu jako hledání kuriozit nebo sledování chirurgického kanálu v televizi, není to rozhodně místo, kde byste se chtěli usadit a prožít zbytek svých let. (viac…)

Ako ďalej ?        (14.časť)

   V roce 1971 dosáhl White nemyslitelného. Uřízl hlavu jedné opici a připojil ji na základ krku druhé dekapitované opice. Operace trvala osm hodin a vyžadovala početné asistenty. Ze všeho nejdřív bylo třeba udělat opicím tracheotomii a připojit je na respirátory, protože jejich průdušnice budou přeříznuty. Nato White odřízl krky obou opic až k páteři a hlavním cévám – k dvěma krčním tepnám vedoucím krev do mozku a k dvěma krčním žílám odnášejících ji zpátky k srdci. Pak do plochy srovnal kost na vrcholu dárcova krku a zakryl ji kovovou destičkou. Totéž provedl na spodní části hlavy. Když byly cévy spojeny, obě destičky přišrouboval k sobě. Poté s použitím dlouhé pružné hadičky přivedl oběh dárcova těla k zásobování jeho nové hlavy a sešil cévy. Nakonec hlavu odřízl od přívodu krve jejího starého těla. (viac…)

Ako ďalej ?        (15.časť)

   Je zajímavé, že oddaný katolík White je členem papežské akademie věd, sboru nějakých osmasedmdesáti proslulých vědeckých mozků (a jejich těl), kteří každé dva roky létají do Vatikánu, aby papeže seznámily s vědeckými poznatky, o které církve jeví zvláštní zájem: výzkum kmenových buněk, klonování, eutanazie, dokonce i život na jiných planetách. V jednom smyslu je to pro Whitea podivné místo, když se vezme v úvahu, že podle katolického učení duše obývá celé tělo, a ne jen mozek. Tato téma přišlo na řadu při jednom Whiteově setkání se Svatým otcem. „Řekl jsem mu: Nu, Vaše Svatosti, já musím vážně brát v úvahu to, že lidský duch nebo duše je fyzicky umístěna v mozku. Papež vypadal velmi napjatě a neopověděl.“ (viac…)