V pondelok večer som už nevydržal a volal Palovi. Chcem konečne vypadnúť niekam do lesa a Paloš sa mi núkal ešte pred sviatkami že hocikedy po 27. pôjde rád aj on. V utorok ráno som sa dočkal odpovede na zmeškaný hovor utrápeným hlasom – „nejdem nikam, som maród“…
Chatu na Kopanici obchádzam oblúkom po lesnej ceste, ktorej sa držím až po lúku s krmelcom a posedom, kde opúšťam jej blato a stáčam sa doľava, priamo hore kopcom po slabo rozoznateľnom chodníku, pozostatku starej zvážnice. Nič okolo nenasvedčovalo tomu že je čas medzi Vianocami a Silvestrom. Vlhký vzduch, vlhká blatistá zem pod nohami a na zemi dokonca huby. Krehké čírovky vystrkujú svoje hlávky v trsoch pomedzi mokré napadané lístie a priamo na chodníku niekoľko pôvabníc láka hodiť ich na panvicu s kmínom a vajíčkom. Tempo do kopca musím prispôsobiť kondícií, ktorá ma núti (po niekoľkých mesiacoch sedenia za počítačom, keď som sa snažil robiť na niekoľkých projektoch naraz popri už klasickom editovaní fotografií) často sa zastaviť a obzerať okolie.
Za Cigánkou mi padol do oka nový artefakt. Priamo pred posedom pribudlo sofistikované kŕmidlo pre zver. Vysoké asi jeden a pol metra s tvarom násypníku v ráme, z ktorého sa dole cez zúžené hrdlo sype kukurica. Tá s porozkladaným suchým chlebom má nalákať priamo pred posed (do rany z 30 metrov) divú zver. V momente môjho príchodu sa však na mieste teší z ľahko dostupnej potravy iba multikulti kŕdeľ spevavcov s prevahou sýkoriek. Hlasne dávajú o sebe vedieť a neprekáža im ani moja prítomnosť. Neustále sa spúšťajú z konárov dole ku kŕmidlu na zem, aby po nájdení vhodného sústa opäť vylietli na niektorý spodný konár v okolí. Niekoľko stôp v okolí ale jasne ukazuje na to, že hlasný prejav a zvýšená koncentrácia drobných operencov nenecháva chladných ani líšky v okolí a kŕdeľ by sa mal mať na pozore.
V stúpaniach na Záhumennú rátam výstrely znejúce v okolitých kopcoch. Jeden, dva … zdupľovaná rana niekde od Oparovca. Po chvíľke znova „bum“ – tentoraz tipujem miesto výstrelu niekde pod Harmanovou a ešte som ani nevystúpal za Beňovu skalu a opäť rana. Slabá, ale počuteľná, nesie sa až voľakde od Slopského vrchu. Nezačala vojna ani manévre záložákov. To poľovníci majú poslednú možnosť picnúť nejakú tú divinu (nie len k Silvestrovskému stolu) a snažia sa čo to dá. Všetko čo má chlp sa musí mať riadne na pozore. Priznám, že tento čas nie je najvhodnejší na potulky lesmi, ale vždy na záver roku a v prvých dňoch nového sa idem potúlať. Symbolicky tak uzavriem starý rok a potom opäť začnem nový 😀 Je to už taká moja malá tradícia.
Dnes som raňajky vynechal a jediné čo mám v žalúdku je šálka kávy s mliekom. Úmyselne – snažím sa tak udržať stúpajúcu ručičku váhy po Vianočnom prežieraní na uzde. Možno ale zbytočne, keď nadchádzajúci Silvester a Nový rok moje odhodlanie zrejme opäť knokautuje. Aj preto sa teším na prvú prestávku, na miesto kde som sa vždy zastavil už ako decko, keď som šiel okolo. Tentoraz nebude ale žiadna slaninka, či klobása opečená nad ohňom. Iba čistá voda a zopár kúskov domácich sušených jabĺk so slivkami, ktorými ma zásobil pred Vianocami švagor z vlastnej produkcie. Konečne som na Záhumennej a mierim ku zastrčenému starému zrubu, ktorý v dnešných časoch okupujú poľovníci. Pamätá si už všeličo (a všelikoho), prežil aj požiar keď začalo horieť vo vnútri po nezodpovednom návštevníkovi a len vďaka tomu že bol riadne uzavretý, oheň sa zadusil vlastným dymom a nedostatkom kyslíku.
Zostal som stáť ako obarený. Od mojej poslednej návštevy pribudol vedľa zrubu nový objekt. Zrejme je poľovníkov viac ako v minulosti a miesto ktoré im poskytuje stará drevenica nestačí. Vyriešili to jednoducho, aj keď voči okoliu a estetike prostredia veľmi .. povedzme svojsky. Dopratali tam nejakú starú oplechovanú búdu. Pripadá mi to ako prvá generácia unimobunky. A aby to nevyzeralo ako päsť na oko, steny zvonku obili drevoštiepkou. Priznám sa že toto riešenie trošku napravilo dojem. Asi pre to že opršané dosky dokonale splývajú s prostredím tvoreným opadaným bukovým lístím. Vyťahujem fotoaparát, ten spolu s príslušenstvom a vodou tvorí podstatnú záťaž ktorú nesiem v starom švédskom vojenskom batohu na chrbte. Pokúšam sa spraviť zopár obrázkov a snažím sa odfotiť aj sám seba. Ide to dosť zle, lebo niesť poriadny statív sa mi nechcelo, predsa sú to tri kilá na viac. Tak len skúšam nájsť vhodné miesto kde ho položím, aspoň trochu od oka vyrovnám, zaostrím a spúšťam časovač na desať sekúnd, aby som mal čas zapózovať. 😀 To boli a sú jediné zábery ktoré som v ten deň spravil.
Posledný úsek mojej cesty na Holazne už nie je s takým výškovým rozdielom. Čisté blato sa zmenilo na zmes so zmrznutými hrudkami, dokonca na kaluži vo vyjazdenej koľaji po lesnom traktore sa drží ľad s hrúbkou asi dvoch milimetrov. Za hradbou ihličnatých stromov sa ozýva krkavec. V úplnom tichu a prítmí lesa to znie až hororovo. Hore s úľavou zhodím batoh. Predsa kondička chýba a svoje už hovoria aj otlačené plecia. Chladnúce prúdenie vzduchu na hrane Holazní predznamenáva prichádzajúce studené dni a núti ma zapnúť si sveter pod bundou až ku krku. Sadnem si na kúsok dosky, ktorú na výhľade zanechal nejaký turista predo mnou. Zopár dúškov vody pomaly zohrievam v ústach skôr než ich pustím na mandle a dolu hrdlom. Neopatrnosťou sa dá totiž v takomto prípade veľmi ľahko nahnať si zápal hrdla, či dokonca zápal priedušiek. Druhú (väčšiu) časť sušeného ovocia, teda asi desať kúskov si z rozkošou vychutnávam. Nič iné nemám.
Hornoporubská dolina je zaliata slnkom. Len nad strechami domov poznať tiahnuci sa pás dymu z komínov, v silnejúcom prúdení tlačený až do sedla Vápča. V tichu fantasticky počuť všetky zvuky z doliny. Od cinkulárky, až po brechot psa a zvuky kamiónu štverajúceho sa po ceste na Homôlku.
Mobil mi ukazuje že je síce veľmi málo signálu, ale už dosť hodín – takmer tri. Automaticky siahnem na vrecko v ktorom nosím čelovku. Upokojil ma pocit že ju mám pri sebe, aj s náhradným akumulátorom. Dvihol som zadok, zapol krosná, vyložil ich na chrbát a vybral sa späť po vlastných stopách.
Na Záhumennú zbehnem v tempe, ktoré by ma smerom hore zabilo. Pomedzi stromy vyrastajúce nad jaskyňou vidím že celý horizont je rozžeravený od zapadajúceho slnka. Bez zastávky pokračujem ďalej. Dostávam sa do stavu, keď sa všetky pohyby stávajú automatické. Je to zvláštny pocit a neviem ho vysvetliť, ani lepšie popísať. Prichádza keď som sám. Čisté vedomie sa zaoberá inými myšlienkami a všetko fyzické z okolia, kontrolu pohybu, rovnováhu na klzkom teréne a orientáciu prevezme podvedomie. Niečo z úzadia. Nejde o nebezpečný stav. Zažil som ho už veľa krát a aspoň doteraz ma nikdy nesklamal, či nepoblúdil som kvôli nemu. Dokonca sú všetky potrebné reakcie na pokĺznutie, na zmenu terénu, alebo skrytú prekážku v podobe voľného kameňa skrytého pod lístím nejak rýchlejšie a istejšie…
Beňova skala, blížim sa ku Cigánke. Tu už z rozžeraveného horizontu zostala na šírku ledva tretina. Zato na oblohe nad hlavou pribudlo zopár ružovo nasvietených oblakov. Po spevavcoch už nie je ani slychu. Skovali sa niekam pred silnejúcou tmou a chladom. Spúšťam sa ku Kopanici. Tento krát už ale nie po chodníku, držím sa cesty. Daňou sú asi dve kilá nalepeného blata na každej topánke.
Vychádzam z lesa za chatou na Kopanici. Na horizonte sa úplne stratila červená a stratili sa aj ružové oblaky. Zem sa spája s oblohou v tmavosivej hmote. Našťastie už ale šlapem po asfaltke smerom k autu. Tento úsek by sa dal zvládnuť aj v úplnej tme a tak čelovka zostala dnes vo vrecku.