Na začiatku bolo svetlo

Už niekoľko mesiacov si ohrýzam nechty. Nie že by som nemal čo robiť, to sa nedá povedať. Po približne 35 rokoch manželstva mi polovička neodpustí ani „Ň“. Poznáte to – neustály kolotoč už od rána. Vyvenčiť psa, vyniesť smeti ak sú nachystané. Ak nie sú nachystané, vyniesť ich aj tak, kvôli pokoju v rodine. Pobehať po obchodoch, pozháňať všetko podľa inštrukcií na lístku. Neviem ako to drahá robí, ale vždy so stopercentnou istotou vie, kde sa čo oplatí nakúpiť. Sama nemá na nákupy veľa času, lebo jej práca je celodenná a tak bremeno zostáva len a len na mne. Na čerstvom, niekoľkomesačnom dôchodcovi. Musím sa priznať že na termín určený zákonom a sociálnou poisťovňou som ešte nedosiahol. Ruplo mi ale zdravie a využil som možnosť ísť na predčasný. Smrdieť na čiastočnom dôchodku bez perspektívy rozumného zamestnania sa mi nechcelo. Táto možnosť mi jednoducho v tom momente, keď som sa rozhodoval, prišla ako tá najlepšia.

Čo už.

Práve preto si ohrýzam nechty. Bol som zvyknutý na pravidelnú a pomerne intenzívnu tvorivú činnosť … a zrazu nič. Najskôr kopec doktorov, tri operácie a potom domáce vezenie rekonvalescenta. Ako tak som sa dal do kopy a začalo pravidelné venčenie psa, upratovanie, obhospodarovanie záhradky s chatkou pod Ostrým vrchom a prázdne kukanie do internetu. To ma prestalo napĺňať už po pár týždňoch. Jednou zo stránok, ktorú som veľmi často pozeral a čítal bola aj táto, i-dca. Zopár týždňov som sa pohrával s myšlienkou tiež na nej niečo napísať. Vlastne mi túto myšlienku jeden večer vnukla manželka, keď nemohla počúvať televízor pre moje pripomienky a komentáre. Odporučila mi aby som si tie komentáre a poznámky písal a nevyrušoval ju (bol ticho). Že si to prečíta keď nebude môcť zaspať…

 A tak som sa rozhodol.

Budem písať aj ja. Pardon, BLOGOVAŤ po novom. Spomienok, skúseností a zážitkov mám habadej. Tiež ma veľmi veľa vecí neuveriteľne štve. Tak veľmi, až by som kričal. To by ale zasa liezlo na nervy zrejme ešte aj susedom. Preto dám na radu momentálne spiacej polovičky a budem písať.

O všetkom okolo.

Lebo keď sa človek kuká okolo seba, tak sme ako národ a ľudia neuveriteľne osprosteli. Pokúsim sa preto priniesť svoj pohľad na náš dennodenný život a veci s tým spojené. Netvrdím že to musí byť univerzálna pravda. Netvrdím že to niečo vyrieši. Mne to ale určite pomôže, keď budem niečo zmysluplné (pre mňa) robiť. A možno to pomôže aj niekomu inému. Keď nič iné, aspoň zabiť čas ako som ho zabíjal aj ja.

Úvod mám teda za sebou.

Teraz už len oživiť spomienky na gramatiku jazyka SLOVENSKÉHO. Lebo s tou som si nikdy nejako nerozumel. Tiež ma napadlo, že by som si mal dať aj nejakú prezývku. Istota je guľomet. Nech sa za mňa vnúčatá nehanbia. Aj keď píšu horšie ako ja (vlastne by sa mali hanbiť oni), stále ma poučujú, keď som na internete:

Dedo neblázni!

A má to aj iný racionálny rozmer. Manželka nemusí vedieť že som to ja. A hlavne nie jej sestra a kolegyne. To by som sa asi musel presťahovať pod Ostrý vrch natrvalo. Preto si udelím nové meno:

NEDAJME SA OPIŤ SUCHÝM ROŽKOM

Máte potrebu sa so mnou spojiť? Nech sa páči: nedajmesaopitsuchymrozkom(@)centrum.sk – samozrejme, z e-mail adresy treba odstrániť zátvorky okolo zavináča, tie sú tam kvôli spamu.

Názor na “Na začiatku bolo svetlo

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *