ÚSTAVA S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Zbierka zákonov č. 460/1992, Čl. 40: Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.
Na čo budem do smrti spomínať, sú „zajacove dvadsaťkorunáčky“. Keby celý jeho systém nebol tak tragicky hyenistický a ponižujúci, dalo by sa na ňom možno aj zasmiať.
Najprv o tom, aké pocity vo mne vyvolávalo platenie tohto „administratívneho poplatku“ . V prvom rade bol celý systém neprehľadný a nekontrolovateľný. Neprehľadný v tom, že pravidlá platenia dvadsaťkorunového poplatku boli nejasné, zamlčované a netransparentné. Ak ste navštívili lekára-špecialistu, pri prvej návšteve sta mali zaplatiť tento poplatok, ale pri ďalších (ak sa jednalo o pokračovanie terapie) ste platiť nemali. Lenže každý lekár si to vysvetľoval po svojom, a podľa toho aj poplatky vyberal. Nehovoriac o tom, že všetky poplatky, nielen tento „zajacov“ sa realizujú znova len podľa ľubovôle lekára. Niekto vám dal ako doklad o zaplatení príjmový pokladničný doklad, iný nie. Niekto naň napísal konkrétny účel platby, niekto len „administratívny úkon“ alebo dokonca „spracovanie dát“ a podobne. Úžasná benevolencia zo strany daňových úradov. Otázka je, prečo lekári snáď ako jediní až donedávna nemuseli prijímané platby realizovať cez elektronickú registračnú pokladňu. Nehovoriac o tom, že tento systém beží už roky a lekári alebo sestry takmer nikdy nie sú pripravení na vydávanie drobných mincí. Peniaze prijmú bez vydania dokladu, dajú do zásuvky v stole, žiadna ani len plechová pokladňa. Systém fungujúci desaťročie a stále akoby v improvizovaných podmienkach, niekde v Afrike v poľnej nemocnici.