Ako ďalej ? (7.časť)
Veľa vieme o histórii západnej medicíny, ale ako sa vyvíjala napríklad taká klasická čínska medicína? Zaiste by bolo zaujímavé sa pohrúžiť do jej dejín, ale všimnime si radšej to, v čom sa oba smery, západný a východný, odlišujú.
Zatiaľ čo západná medicína rozkúskovala človeka najprv na orgány a tkanivá, potom na bunky a neskôr na molekuly a atómy, východná medicína (napr. tradičná čínska alebo indická ajurvéda) vníma človeka ako súčasť väčšieho celku (prírody, ľudstva a vesmíru) a všíma si jeho postavenie v tomto kontexte, čo sa dá aplikovať postupne na nižšie úrovne, keď skúma napríklad funkcie jednotlivých orgánov, ich hierarchiu v ľudskom organizme, vzájomnú závislosť, súčinnosť a ovplyvňovanie, tak ako medzi orgánmi navzájom, tak aj opäť aj ovplyvňovanie celej sústavy orgánov vonkajšími činiteľmi.
Západná medicína analyzuje a východná syntetizuje. Dá sa zjednodušene povedať, že západná „pre stromy nevidí les“. Je úžasné čítať, a pre laika ťažko predstaviteľné a pochopiteľné, ako napríklad fungujú neurónové synapsy, malinké medzierky medzi výbežkami neurónov, ktoré, ak by neexistovali neurotransmitery, chemické látky umožňujúce vedenie elektrického prúdu, by nespojili susedné neuróny do jedného vodivého vlákna, a nebol by možný prenos elektrického impulzu (prúdu) nervovou sústavou. Alebo také spätné vychytávanie neurotrasmiterov v synapsách? Princíp videnia okom u živočíchov, zložité spracovanie zrakových vnemov v mozgu?
Západná medicína dokázala preskúmať a popísať fungovanie tisícov javov, prebiehajúcich v ľudskom organizme, s úžasnou podrobnosťou až na molekulárnej a atomárnej úrovni. Na týchto poznatkoch býva obvykle založená aj terapia. Napríklad s objavom mikroorganizmov (baktérie, vírusy) sa odkryl svet malilinkých potvoriek, ktoré sú „zodpovedné“ za mnohé infekčné choroby. A tým smerom sa uberala aj liečba. Ak poznáme vinníka, najjednoduchším riešením je odstrániť ho, zničiť…Nastúpila éra antibiotík. Bol to úžasný vek a sľuboval svetlé zajtrajšky, ale súčasnosť ukázala aj negatívne stránky takejto liečby: rezistencia baktérií na používané antibiotiká a vedľajší účinok – popri „škodlivých“ baktériách zničíme v tele aj tie „užitočné“. Ale je tu opäť riešenie podľa zaužívaného princípu. Ak v tele niečo chýba, tak mu to dodáme. Napríklad probiotiká. Tento princíp nevyzerá na prvý pohľad zle, a treba priznať, že podľa neho by postupovala pri riešení akéhokoľvek problému väčšina vedcov alebo odborníkov v danej oblasti. Lenže na rozdiel od takej jednoduchšej fyziky, akou je mechanika telies alebo na rozdiel od jednoduchého účtovníctva, kde na jednej strane je „mal dať“ a na druhej „dal“, je ľudské telo príliš zložité na to, aby každý úzko cielený zásah nespôsobil v inej časti, v inom tkanive či orgáne aj ďalšie, často krát neželané účinky. V prípade používania antibiotík by aj náprava probiotikami mohla teoreticky fungovať. Teoreticky…Problém ale asi nie je až taký jednoduchý, ako na prvý pohľad vyzerá. Názory na používanie probiotík sú rôzne. Od oslavných, až po skeptické. Do hrubého čreva, ktoré sa už dnes považuje za „orgán imunity“, (presnejšie celá mikroflóra, zastúpená približne 1000 kmeňmi baktérií, z ktorých každý pravdepodobne plní svoju špecifickú funkciu), sa môžu baktérie dostať rôznymi spôsobmi. Samozrejme stravou, kontaktom s inými ľuďmi a živočíchmi a s okolitým prostredím. Zjednodušený pohľad prezentuje, že na doplnenie baktérií stačí konzumovať prírodnú stravu, ktorá tieto baktérie obsahuje, napr. prírodné jogurty, acidofilné mlieko, kefír, bryndza, kvasená kapusta. Jogurty ale obsahujú obvykle len dva druhy baktérií Bifidobacterium a Lactobacilus acidophilus, kefírové mlieko obsahuje okrem týchto dvoch aj Streptococus thermophilus. Viac druhov obsahuje pravdepodobne bryndza, a samozrejme probiotiká, predávané v lekárňach, vyvinuté pre tento účel. Existuje však aj extrémnejší názor, a to taký, že črevná mikroflóra sa vo svojej komplexnosti nedá po jej zničení už nijako obnoviť, pretože sa získava vo veľkej miere pri pôrode od matky a dojčením. Odtiaľ je len krok k hypotéze, prečo máme každý inú úroveň obranyschopnosti na základe mikroflóry získanej od matky a z jej materinského mlieka. „zloženie črevnej mikroflóry je osobné, to znamená, že určujúce sú prospešné baktérie, ktoré tá – ktorá osoba skutočne potrebuje.“ (https://www.vitalitas-magazin.sk/vnutorne-lekarstvo/obnovenie-crevnej-flory)
Takže to, čo v princípe na začiatku vyzeralo ako veľmi jednoduché riešenie, sa po rozdrobení na drobné ukazuje ako podstatne zložitejšie. Hoci odborníci tvrdia, že v hrubom čreve 99% ľudí sa nachádza prevažne desať najčastejších kmeňov črevných baktérií, vyzerá to tak, že ostatných 990 kmeňov zohráva práve úlohu pri individuálnej odlišnosti obranyschopnosti rôznych jednotlivcov. Opäť aj v tomto prípade, ako v mnohých iných, narážame na problém „štatisticky priemerného pacienta“, podľa ktorého sa aplikuje plošne na všetkých podobne postihnutých pacientov akákoľvek medicínska terapia. Neberie sa v úvahu jeho individualita, jeho anamnéza, rodinné a sociálne pomery, ktoré by napríklad v tomto prípade zohľadnili, akým pôrodom bolo dieťa porodené (prirodzený pôrod, cisársky rez atď.), ako dlho bolo dojčené, v akom prostredí vyrastalo (hygiena, výživa) atď. atď. Bohužiaľ, na takéto vyšetrenie pacienta, akokoľvek by sa ukazovalo ako oprávnené a potrebné, nie je čas, peniaze ani chuť. Lenže v konečnom dôsledku práve „tunelové“ riešenia majú ten zádrhel, že by v princípe mali riešiť každý úzko vymedzený zdravotný problém alebo vzniknutú nerovnováhu, presne cielenou terapiou, a čím viac je týchto čiastkových zdravotných problémov (ktoré sa pokladajú za hierarchicky rovnocenné), toľko treba nasadiť aj čiastkových, úzko cielených riešení. Ako to ale realizovať, ak nepoznáme funkciu ostatných „okrajových“ 990 kmeňov črevných baktérií? Alebo ak ich považujeme za nepodstatné, len na základe ich početnosti výskytu? Nakoľko sú dôležité, aj keď sú v hrubom čreve menšinovo zastúpené, nevieme. Realita môže byť podobná ako v časoch, keď vedci začali objavovať prvé vitamíny alebo hormóny. Až postupom času sa objavili ďalšie a ďalšie a náš obraz o ich fungovaní a význame sa len postupne rozširoval a dopĺňal.
Ako je to v skutočnosti s imunitným systémom tvoreným v hrubom čreve, neviem. Na tomto príklade chcem len poukázať, že to, čo na prvý pohľad môže vyzerať ako jednoduché a účinné riešenie, zo širšieho hľadiska môže vyzerať úplne inak. Ale tak, ako je potrebné hľadať odpovede na otázky, je treba si aj klásť tie správne otázky. V tejto súvislosti je po ruke hneď jedna: v indickej ajurvéde sa tisícročia používa tzv. šank prakšalána. Ide, na rozdiel od klystíru, o prečistenie celého tráviaceho traktu (žalúdok, dvanástnik, tenké črevo a hrubé črevo). Takto sa odstránia zo zažívacieho traktu všetky nečistoty a toxíny, ale aj takmer všetky baktérie. Preto sa musí prvý deň po aplikácii konzumovať len ľahká strava. Ako sa mikroflóra opäť sama obnoví, to staré texty samozrejme neuvádzajú. Stačí, že to starým Indom fungovalo. Treba ale poznamenať, že tento postup sa odporúčal len zdravým ľuďom, ako prevencia, čiže na udržanie zdravia. Chorým sa neodporúčal.
Ďalšou správne položenou otázkou je: ak sú vírusy a baktérie zodpovedné za infekčné ochorenia, prečo pri styku s nimi neochorie každý jedinec? Áno, existuje ten záhadný jav, ako imunita (obranyschopnosť) jedinca, ktorá je opäť hodnotou závislou na mnohých premenných. Takže ničenie baktérií v ľudskom organizme nemusí byť celkom správne, aspoň nie vo všetkých prípadoch.
Ak teda zhrnieme stručne problém antibiotík, znie: Antibiotikami zničíme „škodlivé“ baktérie, ale aj tie „užitočné“ (ostatné) – podobne ako pri ožarovaní zničíme nádorové tkanivo, ale značne poškodíme aj ostatné tkanivá. Na rozlišovanie čohokoľvek na „užitočné“ a škodlivé“ budeme asi narážať stále, je to totiž veľmi zakorenený pohľad na svet a prírodu vôkol, hoci hranica medzi užitočnosťou a škodlivosťou, medzi liekom a jedom iba v kvantite; tá istá látka v malom množstve môže byť liekom, ale vo veľkom množstve je už jedom. Preto aj „škodlivé“ baktérie sú v prirodzenom množstve neškodné, škodlivými sa stávajú iba ak sa premnožia. „Škodlivá“ baktéria môže byť v určitých prípadoch „jedna jediná“, napríklad Helikobakter Pylori, ktorá sa v dnešnej dobe považuje za jednu z príčin prekyselenia a bolestí žalúdka (ktoré môžu vyústiť do vzniku žalúdočných vredov), ale tých ostatných je v tráviacom trakte ešte okolo 999 kmeňov. Zdá sa vám vyhubenie celej črevnej mikroflóry kvôli jednej baktérii trochu veľká cena za úspech? Bohužiaľ tohoto tunelového videnia problému sa nedá v analytickom myslení tak ľahko zbaviť. A keďže každé nové riešenie, každý nový objav je natoľko očakávaný, veľmi rýchlo sa zavedie do klinickej praxe, až kým sa po desaťročiach tou istou klinickou praxou neukážu z dlhodobého hľadiska aj nepriaznivé účinky. Čo je ale pre ľudstvo všeobecne príznačné, vždy sa v aplikácii a v masovom používaní akéhokoľvek objavu príliš ponáhľa, v nádeji, že sme „konečne našli liek na všetko“. Ako je zjavné, zásada predbežnej opatrnosti sa uplatňuje veľmi zriedkavo, a varovné hlasy, ak nejaké sú, sú obvykle umlčané „pokrokovými“ kolegami, ale čo je horšie, najmä biznisom nenásytným po vysokých ziskoch. O týchto súvislostiach ale v inej časti.
V západnej analyticky založenej vedeckej obci je teda toto tunelové videnie obvyklé. Možno by to nebolo až tak tragické, keby sa toto myslenie aplikovalo až do konca. To znamená, že pred masovým rozšírením antibiotík sa mal urobiť výskum s ohľadom na to, aký vplyv, okrem zabitia choroboplodnej baktérie, majú antibiotiká na celý ľudský organizmus, a to aj z dlhodobého hľadiska. Takýto postup je ale nereálny. Vedecký pokrok v jednotlivých vedných odboroch je nerovnomerný, a poznatky z jedného odboru potrebné na riešenie problému v inom odbore, nemusia byť ešte dostupné. V čase objavu penicilínu ani v čase zavedenia výroby syntetických antibiotík neboli známe poznatky o funkcii hrubého čreva ako imunitného systému, a nemohla byť známa ani rezistencia baktérií na antibiotiká, ktorá sa vyvinula až ich dlhodobým používaním, a to ako evolučná reakcia baktérií na ich likvidáciu. Ako je totiž už známe, baktérie a vírusy sú najživotaschopnejšie organizmy vo vesmíre, práve preto, že sú najmenšie a svojou stavbou najjednoduchšie, a preto sa najrýchlejšie prispôsobujú zmeneným podmienkam. Pri všetkom spomínanom by sa teda očakávalo, že vedci budú mapovať a skúmať funkcie a život všetkých takmer 1000 druhov baktérií v hrubom čreve, aby získali detailný popis fungovania mikroflóry. Niektoré sú už zmapované (spomínaná Helikobakter Pylori), tie, ktoré si to vynútili okolnosťami, ale neočakávajme, že sa práve toto uskutoční, a že práve takýto postup môže priniesť želané napredovanie v oblasti medicíny, aj keď každý poznatok je niečím užitočný.
Ak by západná medicína postupovala spôsobom predbežnej opatrnosti, nikdy by sa nedostala ďalej, ako k rezaniu vredov a náprave zlomenín. Ak by postupovala vyššie spomínaným spôsobom, utopila by sa v miliardách dielčích poznatkov, a je otázka, kto by tieto poznatky pospájal do nejakého hierarchického systému, tak ako to robí východná medicína pomocou princípu jin-jang a piatich elementov (princíp elementov, prírodných živlov, nie je neznámy ani na Západe – u nás sú to štyri živly – ale v západnej medicíne sa rozhodne nepoužíva) a interakcii ktorých sa podriaďuje všetko živé aj neživé. Vyzerá to tak, že západná medicína sa „roztrhaním človeka na márne kúsky“ dostala do slepej uličky, z ktorej sa len tak ľahko necúva. Ako teda z toho von?
Pozri tiež:
https://www.slovenskypacient.sk/crevne-bakterie-v-crevach-crevna-mikroflora/
http://www.edukafarm.sk/data/soubory/casopisy/mediNEWS/02-2014/14.pdf