Ako ďalej ?        (11.časť)

   Popri moderných technológiách, ktoré bohužiaľ lekára odvádzajú od samotného pacienta a celostného pohľadu ne neho, je tu vysoké tempo zmien životných podmienok, ktoré prebiehajú v poslednom storočí. To má za následok neschopnosť ľudí, ale aj väčšiny živých organizmov v prírode, prispôsobiť sa rýchlym zmenám. Netrvalo veľa rokov, keď sa po masovom používaní DDT v päťdesiatych rokoch minulého storočia, objavili stopy tohto pesticídu aj v telách živočíchov v Antarktíde. Kontaminácia prírody používanými chemikáliami totiž nepozná žiadne hranice. O celosvetové zamorenie a znečistenie sa ľahko postará kolobeh vody a vzduchu na Zemi. Tak prakticky neostáva na našej domovskej planéte miesto, ktoré by nebolo aspoň trochu zasiahnuté neblahým pôsobením človeka. Dnes už nachádzame v pitnej vode stopy antibiotík, hormonálnej antikoncepcie a drog. Dokonca mikročastice z plastov, ktoré sú síce v prírode „rozložiteľné“, ale nie znova „využiteľné“, ako je to v prípade rozložených organických zvyškov rastlín a živočíchov. Preto ostávajú aj naďalej v pôde alebo vo vode a môžu sa tak dostať aj do ľudského organizmu. Zatiaľ vieme len o výskyte mikročastíc z plastov, nevieme však, či sa v pôde a vo vode nenachádzajú aj ich nanočastice, čo by mohol byť už pre človeka ohromný problém, pretože nanočastice dokážu prenikať cez bunkovú stenu. Zo siedmych kontrolovaných vzoriek vody z vodovodu rôznych miest na Slovensku bolo plastami kontaminovaných päť. Môže byť v tomto prípade priliehavejšie prirovnanie, ako biblické „čo zaseješ, to zožneš“? Povestný bumerang sa vracia nám všetkým, veľmi rýchlo a so zničujúcou razanciou.

   V každom prípade platí to, čo som napísal vyššie. Pôsobenie tisícok druhov chemických látok na živé organizmy nemáme nijako overené a odsledované, a pribúdajú nové a nové, rýchlejšie, ako by sme vôbec dokázali len teoreticky predpokladať účinky tých už dlhšie používaných; a rýchlejšie, ako by sa na pôsobenie týchto škodlivých a prírode cudzích látok, dokázal ľudský organizmus prispôsobiť. Áno, pomohol by prístup predbežnej opatrnosti, ale to by sa podľa mnohých „zastavil pokrok“. Čo však znamená pre ľudstvo skutočný pokrok, nie je už čisto filozofická otázka, ale praktická otázka prežitia.

V dôsledku vyššie spomenutých okolností nastáva u ľudí nerovnováha v organizme a vznikajú nové choroby, o ktorých pred sto rokmi nebolo ani chýru. Je tu vysoký nárast alergií doslovne už „na čokoľvek“ (peľ, srsť zvierat, prach, plesne, roztoče, potravinové zložky – laktóza, lepok atď; alergie na chlad, kozmetiku, lieky, slnečné žiarenie atď.), klasifikujú sa nové diagnózy, ako autizmus, ADHD, množstvo nových neurologických a gastrointenstinálnych ochorení atď. Vytvorili sme si pre seba umelý svet, v ktorom sa nám ale nežije ľahšie, práve naopak. Naša arogantná túžba „naprávať a vylepšovať“ to, z čoho sme vzišli, bez pochopenia, aká tvorivá sila nás vlastne naprojektovala, priniesla svoje negatívne plody.

Vyzerá to tak, že „zlatá éra“ medicíny trvala veľmi krátko, pretože ešte na začiatku 20. storočia bola moderná medicína prakticky v plienkach, a len niekoľkými „prevratnými“ objavmi sa jej podarilo vyriešiť v tej dobe prevládajúce závažné ochorenia a epidémie. Veľký posun prišiel s objavom antibiotík, čím sa vyriešilo jednou ranou mnoho ochorení. Zlepšenie nastalo vo veľkej miere lepšou hygienou a výživou, takže boli zažehnané také choroby, aké prevládali v stredoveku – mor, cholera , týfus – a neskoršie, ako TBC. Po objavení vakcinácie a zavedení očkovania to vyzeralo tak, že prakticky neexistuje akútny medicínsky problém, akými boli infekčné epidémie či pandémie, ktoré kosili milióny ľudí v krátkom čase.