Ako ďalej ?        (15.časť)

   Je zajímavé, že oddaný katolík White je členem papežské akademie věd, sboru nějakých osmasedmdesáti proslulých vědeckých mozků (a jejich těl), kteří každé dva roky létají do Vatikánu, aby papeže seznámily s vědeckými poznatky, o které církve jeví zvláštní zájem: výzkum kmenových buněk, klonování, eutanazie, dokonce i život na jiných planetách. V jednom smyslu je to pro Whitea podivné místo, když se vezme v úvahu, že podle katolického učení duše obývá celé tělo, a ne jen mozek. Tato téma přišlo na řadu při jednom Whiteově setkání se Svatým otcem. „Řekl jsem mu: Nu, Vaše Svatosti, já musím vážně brát v úvahu to, že lidský duch nebo duše je fyzicky umístěna v mozku. Papež vypadal velmi napjatě a neopověděl.“

   White by se rád dočkal toho, až církev změní svou definici smrti z „okamžiku, kdy duše opustí tělo“, na „okamžik, kdy duše opustí mozek“, zvláště proto, že katolicismus přijímá jak koncept mozkové smrti, tak praxi transplantaci orgánů. Ale Svatá stolice, podobně jako Whiteovy transplantované opičí hlavy, zůstává ve svých postojích bojovná.

   Nezáleží na tom, jak daleko věda v transplantaci celého těla pokročí. White či kdokoli jiný, kdo se rozhodne mrtvole s tlukoucím srdcem uříznout hlavu a nasadit jí jinou, čelí podstatné překážce ve formě darovacího souhlasu. Jediný orgán odebraný z těla se stává neosobním, má neutrální identitu. Humanitární výhody jeho darování převažují nad emocionálním rozrušením z jeho odstranění – rozhodně pro většinu z nás. Transplantace těla je jiná otázka. Poskytnou někdy lidé či jejich rodiny celé, nepoškozené tělo, aby zlepšili život cizího člověka?

   Mohli by. Už se to stalo, ačkoli tato konkrétní léčebná mrtvá těla si nikdy nenašla cestu na operační sály. V upraveném stavu se stala spíš jen medikamenty lékárníků: některé působily místně, jiné měly podobu vydestilovaných tinktur, další se pak musely polykat nebo pojídat. Celá lidská těla – stejně jako rozličné lidské kousky – tvořila po staletí základ v lékopise Evropy i Asie. Někteří lidé se skutečně na tu práci dali dobrovolně. Pokud starší muž ve 12.století v Arábii chtěl sám sebe věnovat a stát se „lidskou mumifikovanou cukrovinkou“, pak není obtížné si představit, že člověk se může dobrovolně stát transplantovaným tělem jiného člověka. Připouštím, že možná to trošku obtížné je. ⁶⁾

   Tento pohľad na človeka však neslávi úspechy pri takých diagnózach, aké sa začínajú objavovať posledné desaťročia. Hoci moderná medicína zažehnala také hrozby, ako sú infekčné epidémie, potýka sa s niektorými ochoreniami už dosť dlho, a pomerne bez úspechu. Má na tieto choroby označenie „civilizačné“, a je to označenie vcelku priliehavé. Patria sem napríklad diagnózy ako cukrovka, reumatoidná artritída, rakovina, vysoký krvný tlak, ateroskleróza a s ňou súvisiaci infarkt a mozgová príhoda. Za príčinu mnohých sa považuje nepriaznivý vplyv súčasných životných podmienok (obezita, nevhodné zloženie stravy, nedostatok pohybu), u iných je to vysoký vek, ktorého sa dožívajú ľudia vo vyspelých krajinách iba v posledných desaťročiach  (Alzheimerova choroba a Parkinsonova choroba). Liek proti cukrovke – inzulín – bol vyvinutý v roku 1922 a od tej doby sa liečba tejto diagnózy neposunula dopredu; prakticky ide o permanentnú kontrolu glukózy v krvi a jej následnú reguláciu. Podobne je to aj pri ďalších diagnózach, ako sú rôzne reumatické ochorenia, alergie apod., keď sa stav pacienta udržuje vo viac či menej „prijateľnom“ stave. Medicína tu naráža dlhodobo na ten istý problém: nepozná skutočné príčiny tej ktorej diagnózy, alebo presnejšie pozná síce bio-chemický mechanizmus reakcií v organizme, ale nevie, prečo organizmus reaguje práve takto.

   Neplatí tu to, čo funguje v chirurgii, totiž že riešením je výmena chorého orgánu za zdravý. Pretože čo vymeníte pacientovi, ak má zbláznenú imunitu? Alebo ak má zanesené cievy cholesterolom? Vymeniť cievy chirurgicky nemožno, možné je spraviť bypas (obísť nefunkčnú cievu). Ak má postihnuté viac menej ale celé cievne riečisko, je takýto zákrok nemožný. Preto sa medicína snaží „vymeniť“ krv, v ktorej sa nadbytočný cholesterol nachádza, presnejšie poskytne pacientovi lieky, ktoré mu hladinu cholesterolu v krvi majú znížiť. Ale ako to už býva pri chemických syntetických látkach, s dobrým prichádza aj zlé, a tým bývajú nežiadúce vedľajšie účinky: v prípade statínov to môže byť napríklad vznik myopatie (myopatia indikovaná liekmi). Nehovoriac o tom, že nebezpečenstvo cholesterolu, alebo jeho jednoznačná zodpovednosť za zanášanie ciev, je sporná. Presnejšie povedané, je to cholesterol, ktorý sa lepí na steny ciev, ale otázkou je, za akých podmienok sa to deje. Existujú štúdie, ktoré považujú za príčinu aterosklerózy súbeh určitých faktorov, a iba zvýšený celkový cholesterol na to nestačí. A ako som už spomínal, predpisovanie statínov sa stalo bežnou  rutinnou praxou, hoci nie iba zvýšená hladina cholesterolu by sa mala posudzovať pri ich aplikácii, ale pomer celkového cholesterolu a HDL, ktorý by mal byť menší ako 5,00.

   Pri reumatických ochoreniach alebo alergiách sa často uvažuje o autoimunite, o neprimeranej reakcii organizmu, ktorý bojuje proti fiktívnemu nepriateľovi v organizme, a pritom vlastne poškodzuje sám seba. Pojem „autoimunitná reakcia“ je popísanie javu, ale nie vysvetlenie, prečo k nemu dochádza. Hoci poznáme mechanizmus vzniku alergickej reakcie všeobecne, jedná sa o alergie na látky bežne sa vyskytujúce v prírode, ako je prach alebo peľ rôznych rastlín, alebo látky, ktorá sa dostane do krvi pri pichnutí včelím žihadlom apod., a ktorých sa organizmus snaží zbaviť. Plazmatické bunky v sliznici a krvi „rozpoznajú“ konkrétnu látku ako alergén, a telo začne produkovať protilátky – imunoglobulín. Ten sa naviaže na bunky zvané mastocyty, ktoré sa nachádzajú v nose, prieduškách, tráviacom trakte a koži, a na  bazofily, ktoré sa nachádzajú v krvi. Takto je imunoglobulín pripravený na to, že pri stretnutí s alergénom upozorní mastocyty a bazofily, aby začali produkovať histamín a ďalšie látky, ktoré spôsobia v tele zápal. Telo teda reaguje kýchaním, výtokom z nosa, svrbením a zápalom alebo opuchom postihnutého tkaniva (dôverne poznajú najmä pacienti postihnutí sennou nádchou), čím sa snaží alergénu zbaviť. Potiaľ poznáme mechanizmus alergickej reakcie, ale nevieme, prečo imunitný systém jedného človeka považuje peľ určitej rastliny za nepriateľa, a pre iného jedinca je neškodný.   

   Za dlhé desaťročia sa termín „autoimunitná reakcia“ (rozumej „nesprávnymi informáciami zbláznený imunitný systém“) v medicíne udomácnil natoľko, že za príčinu mnohých v súčasnosti sa objavujúcich nových diagnóz sa považuje práve tento mechanizmus. Pri zjavnom alergéne, ako je napríklad prach, je imunitná reakcia opodstatnená, pretože telo sa snaží alergénu zbaviť. Pri autoimunitnej reakcii ale nevieme, na akého nepriateľa vlastne telo reaguje. V prípade reumatickej artritídy vieme len, že v tele vzniká zápalová reakcia potvrdená prítomnosťou reumatoidných imunoglobulínov (označených súhrnne reumatoidný faktor RF), a to na miestach, o ktorých by sme nepredpokladali, že sa v nich nejaký alergén nachádza, alebo prečo sa zápal prejavuje práve v určitých miestach tela – pri reumatoidnej artritíde sú to prevažne malé kĺby končatín. Sú len dve možnosti: že pojem „autoimunitné ochorenie“ je v princípe nesprávny a nevysvetľuje prakticky takmer nič, alebo síce nevysvetľuje príčiny jeho vzniku, ale je v princípe pravdivý a súčasný zdravotný stav ľudí odráža skutočnosť, že s rýchlo meniacimi sa podmienkami a neznámymi látkami vstupujúcimi do tela, s ktorými sa ľudský organizmus za tisícročia nestretol a na ktoré nebol evolučne pripravený, si nevie poradiť a naozaj spúšťa túto samodeštrukčnú reakciu. Tak či tak, v prípade týchto ochorení nemožno očakávať také úspechy, aké vládnu na poli chirurgie.

   Rovnaký princíp liečby sa uplatňuje aj pri autoimunitných ochoreniach. Aplikujú sa lieky na potlačenie imunitnej reakcie, antihistaminiká alebo kortikoidy, ktoré majú dosť nepriaznivé vedľajšie účinky: zníženie odolnosti voči infekciám, spomalenie hojenia rán, atrofia podkožia pri aplikácii do týchto štruktúr, ovplyvnenie centrálnej nervovej sústavy, nespavosť, bolesť hlavy, ulcerogénne komplikácie, pri dlhodobejšom užívaní boli popísané aj perforácie čreva. Prirodzene, samotná príčina ochorenia sa neodstraňuje, potláča sa len viditeľná imunitná reakcia, ale na úkor zníženia celkovej imunity pacienta.

⁶⁾ Mary Roachová – Jak si žijí nebožtíci (Využití lidských ostatků ve vědeckém výzkumu), Dokořán 2009