príspevky autorov: ROOT, eRZet, Opossum, Citizen a NEDAJME SA OPIŤ SUCHÝM ROŽKOM umiestnené do BLOGOVISKA
Mesto Trenčín s finančnou podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky poriada v Mestskej veži v Trenčíne výstavu svietnikov umeleckého zámočníka Petra Dobiáša.
Peter Dobiáš získal aj certifikát o rekorde v počte rôznych druhov kovových svietnikov. Výstava začala 24. novembra 2015. Pôvodne mala trvať do 6.januára 2016, avšak bola predĺžená až do 31. januára 2016.
Výstavu som navštívil aj ja. Svietniky ma zaujali svojimi tvarmi, rôznorodosťou a množstvom variant. Pri tejto príležitosti som položil som pár otázok pánovi Dobiášovi. Peter Dobiáš je územčistý, 58 ročný, Slováčisko z Opatovej nad Váhom. Je to zhovorčivý pánko a aj preto bol veľmi ochotný odpovedať mi na moje otázky pre i-dca :
Včera som sa túlal s fotoaparátom na chrbte a statívom na pleci večernou Dubnicou nad Váhom. Dávno som túžil odfotiť kostol sv. Jána Bosca na snežnej prikrývke. Nakoniec sa mi to podarilo, hoci nad biednou prikrývkou. Riskovať som nemohol pretože neviem či ešte nejaký sneh bude. Pri tej príležitosti som sa pozrel aj na vianočnú výzdobu centrálnej časti Dubnice nad Váhom.
V pondelok večer som už nevydržal a volal Palovi. Chcem konečne vypadnúť niekam do lesa a Paloš sa mi núkal ešte pred sviatkami že hocikedy po 27. pôjde rád aj on. V utorok ráno som sa dočkal odpovede na zmeškaný hovor utrápeným hlasom – „nejdem nikam, som maród“…
Chatu na Kopanici obchádzam oblúkom po lesnej ceste, ktorej sa držím až po lúku s krmelcom a posedom, kde opúšťam jej blato a stáčam sa doľava, priamo hore kopcom po slabo rozoznateľnom chodníku, pozostatku starej zvážnice. Nič okolo nenasvedčovalo tomu že je čas medzi Vianocami a Silvestrom. Vlhký vzduch, vlhká blatistá zem pod nohami a na zemi dokonca huby. Krehké čírovky vystrkujú svoje hlávky v trsoch pomedzi mokré napadané lístie a priamo na chodníku niekoľko pôvabníc láka hodiť ich na panvicu s kmínom a vajíčkom. Tempo do kopca musím prispôsobiť kondícií, ktorá ma núti (po niekoľkých mesiacoch sedenia za počítačom, keď som sa snažil robiť na niekoľkých projektoch naraz popri už klasickom editovaní fotografií) často sa zastaviť a obzerať okolie.
Za Cigánkou mi padol do oka nový artefakt. Priamo pred posedom pribudlo sofistikované kŕmidlo pre zver. Vysoké asi jeden a pol metra s tvarom násypníku v ráme, z ktorého sa dole cez zúžené hrdlo sype kukurica. Tá s porozkladaným suchým chlebom má nalákať priamo pred posed (do rany z 30 metrov) divú zver. V momente môjho príchodu sa však na mieste teší z ľahko dostupnej potravy iba multikulti kŕdeľ spevavcov s prevahou sýkoriek. Hlasne dávajú o sebe vedieť a neprekáža im ani moja prítomnosť. Neustále sa spúšťajú z konárov dole ku kŕmidlu na zem, aby po nájdení vhodného sústa opäť vylietli na niektorý spodný konár v okolí. Niekoľko stôp v okolí ale jasne ukazuje na to, že hlasný prejav a zvýšená koncentrácia drobných operencov nenecháva chladných ani líšky v okolí a kŕdeľ by sa mal mať na pozore.
V stúpaniach na Záhumennú rátam výstrely znejúce v okolitých kopcoch. Jeden, dva … zdupľovaná rana niekde od Oparovca. Po chvíľke znova „bum“ – tentoraz tipujem miesto výstrelu niekde pod Harmanovou a ešte som ani nevystúpal za Beňovu skalu a opäť rana. Slabá, ale počuteľná, nesie sa až voľakde od Slopského vrchu. Nezačala vojna ani manévre záložákov. To poľovníci majú poslednú možnosť picnúť nejakú tú divinu (nie len k Silvestrovskému stolu) a snažia sa čo to dá. Všetko čo má chlp sa musí mať riadne na pozore. Priznám, že tento čas nie je najvhodnejší na potulky lesmi, ale vždy na záver roku a v prvých dňoch nového sa idem potúlať. Symbolicky tak uzavriem starý rok a potom opäť začnem nový 😀 Je to už taká moja malá tradícia.
MDŽ, teda 8. marec pripadol tohto roku (2015) na nedeľu. V meste šedivé predjarie, málo oteplené zubatým slnkom ma lákalo ísť sa trochu nadýchnuť čerstvého vzduchu. Len tak naľahko, iba s vodou a s foťoaparátom v batohu. Celý deň bez jedla, kvôli odbúravaniu „salla“ 🙂 Vedel som že za Záhumennou – pre neznalých, to sú vzdialenejšie konce Prejtského chotára – nájdem ešte aj čistý sneh. A veru užil som si ho, miestami aj po kolená sa dalo zaboriť, keď zľadovatená krusta na povrchu pod nohami povolila. Na samom vrchu Holazní to stálo za to. Síce fest čerstvo, ale výhľad na parádu…
Nápad vyvetrať sa som nemal sám, Po chvíľke samoty sa z lesa vynoril párik mladých turistov. Evidentne boli spokojný s výhľadom (a kľudom) tiež. Spravil som im niekoľko fotiek. Aj som ich vylepil tuším na fejzbuuuk, neviem ale či sa dostali až k tomu páru, nezaregistroval som myslím žiadnu spätnú väzbu. Aj preto skúsim takto ešte raz, cez blogovisko opäť vystaviť fotky. Možno sa spoznajú, možno niekto spozná ich a dá im vedieť, že fotky stále na nich čakajú. Stačí sa ozvať, napríklad aj cez kontakt.
Dňa 12. decembra 2015 sa uskutočnilo vo Veľkej sále Mestského domu kultúry v Dubnici nad Váhom Vianočné vystúpenie FS Vršatec. V dvojhodinovom vystúpení, spojenom s krstom dvojcédečka, sa predstavil Vršatec, tak ako vždy na vysokej umeleckej úrovni.
Súčasťou koncertu bolo aj rozlúčenie s tromi členkami súboru a blahoželanie legende súboru Jaroslavovi „Jarečkovi“ Bulišovi. Pán Buliš sa 13. decembra 2015 dožil 80 rokov a v dobrej nálade, vtipom jemu vlastným a elánom si pred publikom aj zaspieval. Koncertu sa zúčastnil Mgr. art. Štefan Zima predseda Folklórnej únie na Slovensku a primátor Dubnice nad Váhom Ing. Jozef Gašparík, ktorí zároveň krstili CD a blahoželali oslávencovi, tak ako celý súbor Vršatec.
Tento fakt potešil najmä obyvateľov bytovky č. 79, pred ktorou sa takto nielen získalo veľa nových parkovacích miest, ale sa skultúrnila celá plocha. Pribudol nový chodník a miesto pre zberné nádoby komunálneho odpadu Technických služieb mesta Dubnica nad Váhom. Zopár fotiek z bytovky na chvíľku slnkom zaliate parkovisko:
Tak som sa nechal vyprovokovať Robertom, ktorý sa vracal sklamaný z výletu zo Žiliny, na asi poslednú zmrzlinu v tomto roku. Robert, inak známy pod skratkou eRZet, ešte známejší ako nadšený fotoaparátista a kameraman a najznámejší ako nadšený člen fanklubu Vlastičky Mudríkovej, rád cestuje hore – dolu po všetkých akciách aj vďaka Ficovi. Robert je totiž už dôchodca a jeho hyperaktivite vyhovuje cestovanie vlakom zadarmo. Vyrazil som von hneď po telefonáte že ma čaká pred „Turkom“ a cestou som prehodil cez plece fotobrašňu. Oplatilo sa, lebo okrem lízania zmrzliny a preberaniu témy čo s víkendom (aj tým budúcim) som zmerčil dve mladé a šarmantné dámy. Jedna sa evidentne s veľkou chuťou kŕmila čokoládovou zmrzkou a po zvolení že môžem fotiť, vzniklo zopár, myslím si celkom slušných obrázkov. Nech sa páči kuknúť:
