Bol som fotiť odhalenie pamätníka Kuciakovi s priateľkou v TN. Najsilnejší dojem z celej akcie vo mne zanechala tetuška (foto 12 až 16) svojim výrokom pred a o Kalmusovi: „Vred Slovenského národa, za to čo si si dovolil povedať o Ľudovítovi Štúrovi, by si nemal stáť na „jeho“ námestí, ale sedieť v base!“ .. nezmohol sa ani na slovo a prášil kade ľahšie..
Prinášam Vám zopár fotografií z priameho a jediného priameho súboja kandidátov na najvyšší post v našom meste. Dovolím si pripojiť k obrázkom aj pár svojich postrehov. Ide o môj názor a zároveň aj o realitu, tak ako sme ju mohli vidieť vo veľkej sále Domu kultúry. Kto nebol prítomný, stále si môže pozrieť záznam od chalanov z Impulz-Pressu.
Prvým príjemným prekvapením bola hojná účasť, aj keď tá sa dala predpokladať. Asi najpočetnejšiu skupinu tvorili fankluby a hlavne poslanci z kandidátnych listín kandidátov na primátora. Už pred začiatkom zaznievala z radov bežných občanov výčitka, prečo sa tento rok upustilo od diskusie s občanmi, prečo si volič nemohol dovoliť položiť otázku niektorému, alebo aj všetkým kandidátom.
Musím podotknúť, že program okrúhleho stola vznikal konsenzom zúčastnených a nakoľko bolo podmienkou účasti niektorých vypustiť diskusiu s občanom, táto sa nekonala. Dokonca v samom úvode niektorí páni kandidáti zakázali aj konferenciérke programu do neho vstupovať a klásť otázky.
Čas na každú tému (aj tie boli schválené vopred):
- Krátke predstavenie volebného programu
- Dynamická a statická doprava v meste Dubnica nad Váhom
- Námestie Matice slovenskej v Dubnici nad Váhom
- Voľná téma
pre každého kandidáta boli tri minúty. Vo väčšine prípadov diskutujúci čas využili. Nevšimnem si niekoľko faux pas, na ktoré zareagovala aj sála. O tých sa na druhý deň v meste viedli debaty a ľudia sa na nich zabávali. Chcem sa dotknúť niečoho, čo mi okamžite udrelo do očí (určite aj preto že mám ako fotograf možnosť pohybovať sa v tesnej blízkosti) a čo udrelo do očí viacerým v sále, dokonca aj divákom videozáznamu…
Dorobil som všetky fotky (364 kusov JPG – 4,7GB) čo som mal nafotené. Bohužiaľ na štvrtý deň som musel opustiť partiu ľudí čo dokončievala prístupový most na Uhrovský hrad a tak (zatiaľ) nevidíte výsledok. Dúfam že sa „hore“ čo najskôr dostanem a napravím to 🙂
Pozrieť si môžete druhú, aj prvú časť fotoreportu, každú v samostatnom albume.
Kto si chce prečítať o čo šlo, nech sa páči .. Ja iba dodám: prvá séria fotiek, ktorú som spravil od štvrtku do nedele je na svete. Bohužiaľ stretnutie pokračovalo (vlastne ešte pokračuje) až do utorka a ja som musel odísť… Tak dúfam že čoskoro aspoň finálnu prácu odfotím 🙂
Kto nezažil, neuverí, Treba si na vlastnej koži odžiť atmosféru a človeka to často pozitívne poznamená na celý život 😉
Kto chce, môže si pozrieť aj moje staršie fotky z návštev Uhrovského hradu.
Dubnické námestie. Koľko už emócií (facebookových) vyvolalo. Bohužiaľ, tie kladné sa neprezentujú. V drvivej väčšine len tie záporné, ktoré sú viac ako často postavené iba na subjektívnom pohľade. Jedno však nik nemôže uprieť námestiu v Dubnici nad Váhom – plní stopercentne svoj účel. Mamy a babky s kočíkmi, hrajúce sa deti, mladí, starí, všetci už s príchodom prvých teplejších jarných lúčov sa stretávajú na námestí. Dokonca aj v daždi som videl sedieť ľudí pred kaviarňou pod slnečníkom a užívať si vzájomný rozhovor pri kávičke v príjemnom osviežení vzduchu dažďom.
A práve možnosť osvieženia v najhorúcejších dňoch, spolu s troškou srandy a tak trošku aj chlapského hecu je skrytá za nápadom spraviť na námestí „vodnú bránu“. Nejde o nič zvláštne, ani drahé. Iba niekoľko trysiek, pár metrov plastovej hadičky a trošku vody. Po uvedení do chodu ale tento zázrak spravil čo mal. Jemné osvieženie a príjemnejší vzduch v okolí rozprašovača zaujal starších aj deti, Donútil veľa prechádzajúcich sa aspoň na chvíľku zastaviť. Všetci zhodnotili tento nápad ako super a asi najkrajšie na celej veci je fakt, že vyvolával na tvári úsmev. Mnohí neodolali a aspoň na pár okamihov sa nechali uniesť na vlne šantenia.
Aj preto padlo priamo na mieste od troch chlapov, ktorí za týmto príjemným spestrením horúcich dní stáli od nápadu až po zrealizovanie – primátora mesta Ing. Gašparíka, riaditeľa TSM Dubnica nad Váhom Ing. Štěrbu a riaditeľa DUMAT-u Mgr. Ublaniča – rozhodnutie, že bránu rozšíria čo najskôr ešte o jednu sekciu. Tak aby pokryla a spríjemnila väčšiu plochu na námestí Matice slovenskej. Dúfam len, v mene Dubničanov, že nejakého mentálneho siláka, alebo neprajníka nenapadne zbytočne poškodiť takúto drobnosť, ktorá však v najhorúcejších dňoch môže potešiť stovky návštevníkov, či prechádzajúcich.
Tak som sa bol odviesť električkou aj ja. Tieto jazdy z Trenčianskej Teplej do Trenčianskych Teplíc sa už stali široko – ďaleko známe a keď sú okorenené sprievodom historických vozidiel, je to jednoducho paráda čo láka. Rovnako ako včera, električka už svojou kapacitou nestíhala. Plná bola aj sprievodná Karosa a evidentne si to všetci – najmä my decká (chlapi od 3 do 90) užívali.
Chcel by som poďakovať dodatočne aj tete pri guláši, bol naozaj dobrý 🙂 Najväčšie poďakovanie ale patrí ľuďom z TREŽ za ich snahu udržať pri živote jednu z rarít nášho regiónu. Dúfam že vydržia, že ich tá obrovská a potrebná dávka entuziazmu v nikdy nekončiacej práci neopustí.
Zopár mojich obrázkov, ako som prežil sobotné poobedie v Tr. Teplej a Tepliciach ja:
Sme obeťami totálnej cenzúry a demagógie horšej ako za socializmu. Sú veci ktoré „môžeme vedieť“ a sú veci ktoré majú byť pred nami skryté. Ako príklad uvediem správy v denníku Pravda. Dnes ráno som si otvoril ich webnoviny a udrela mi na titulke do očí správa:
Nadpis:
Moskovská konferncia: revolúcia ako zdroj terorizmu
Text správy:
Korene terorizmu treba hľadať v prozápadných „farebných“ revolúciách. K takémuto záveru dospela Moskovská bezpečnostná konferencia .. (fakty na priloženom printscreene, klikni pre zobrazenie v plnej veľkosti)
(viac…)
Konečne uderil poriadny mráz a zamrzli aj rybníky v Prejtej – Vystrkove. A to je vždy potom na ploche eldorádo všetkých miestnych nadšencov korčuľovania a hokeja. Dnešný deň nebol výnimkou, aj keď teplota v doline kde slnko po obede nedočiahne bola hlboko pod bodom mrazu. Hrial pohyb, čaj z termosky a aj nejaká tá kvapka prevencie 😀 Podarilo sa mi spraviť zopár obrázkov skôr než mi zašlo za nechty, hádam sa budú aspoň trošku páčiť.
V pondelok večer som už nevydržal a volal Palovi. Chcem konečne vypadnúť niekam do lesa a Paloš sa mi núkal ešte pred sviatkami že hocikedy po 27. pôjde rád aj on. V utorok ráno som sa dočkal odpovede na zmeškaný hovor utrápeným hlasom – „nejdem nikam, som maród“…
Chatu na Kopanici obchádzam oblúkom po lesnej ceste, ktorej sa držím až po lúku s krmelcom a posedom, kde opúšťam jej blato a stáčam sa doľava, priamo hore kopcom po slabo rozoznateľnom chodníku, pozostatku starej zvážnice. Nič okolo nenasvedčovalo tomu že je čas medzi Vianocami a Silvestrom. Vlhký vzduch, vlhká blatistá zem pod nohami a na zemi dokonca huby. Krehké čírovky vystrkujú svoje hlávky v trsoch pomedzi mokré napadané lístie a priamo na chodníku niekoľko pôvabníc láka hodiť ich na panvicu s kmínom a vajíčkom. Tempo do kopca musím prispôsobiť kondícií, ktorá ma núti (po niekoľkých mesiacoch sedenia za počítačom, keď som sa snažil robiť na niekoľkých projektoch naraz popri už klasickom editovaní fotografií) často sa zastaviť a obzerať okolie.
Za Cigánkou mi padol do oka nový artefakt. Priamo pred posedom pribudlo sofistikované kŕmidlo pre zver. Vysoké asi jeden a pol metra s tvarom násypníku v ráme, z ktorého sa dole cez zúžené hrdlo sype kukurica. Tá s porozkladaným suchým chlebom má nalákať priamo pred posed (do rany z 30 metrov) divú zver. V momente môjho príchodu sa však na mieste teší z ľahko dostupnej potravy iba multikulti kŕdeľ spevavcov s prevahou sýkoriek. Hlasne dávajú o sebe vedieť a neprekáža im ani moja prítomnosť. Neustále sa spúšťajú z konárov dole ku kŕmidlu na zem, aby po nájdení vhodného sústa opäť vylietli na niektorý spodný konár v okolí. Niekoľko stôp v okolí ale jasne ukazuje na to, že hlasný prejav a zvýšená koncentrácia drobných operencov nenecháva chladných ani líšky v okolí a kŕdeľ by sa mal mať na pozore.
V stúpaniach na Záhumennú rátam výstrely znejúce v okolitých kopcoch. Jeden, dva … zdupľovaná rana niekde od Oparovca. Po chvíľke znova „bum“ – tentoraz tipujem miesto výstrelu niekde pod Harmanovou a ešte som ani nevystúpal za Beňovu skalu a opäť rana. Slabá, ale počuteľná, nesie sa až voľakde od Slopského vrchu. Nezačala vojna ani manévre záložákov. To poľovníci majú poslednú možnosť picnúť nejakú tú divinu (nie len k Silvestrovskému stolu) a snažia sa čo to dá. Všetko čo má chlp sa musí mať riadne na pozore. Priznám, že tento čas nie je najvhodnejší na potulky lesmi, ale vždy na záver roku a v prvých dňoch nového sa idem potúlať. Symbolicky tak uzavriem starý rok a potom opäť začnem nový 😀 Je to už taká moja malá tradícia.
