Ako ďalej ? (17.časť)
… Když jsem pak v 16 letech chodila se svým tehdejším přítelem a začala uvažovat nad hormonální antikoncepcí, šla jsem za strejdou (svým nevlastním taťkou). V té době jsem ani nevěděla, že mám nějaké jiné možnosti, než je HA. Brala jsem jako samozřejmost, že sexuální život = hormonální antikoncepce. Pokračovať v čítaní
Ako ďalej ? (16.časť)
Každý lekár, o to viac lekárník vie, že každý liek má popri liečivých účinkov aj vedľajšie, nepriaznivé účinky na ľudský organizmus. Čím silnejší liek, tým vážnejšie a horšie nepriaznivé vedľajšie vplyvy. Každý príbalový leták ich obsahuje veľké množstvo, od banálnych až po veľmi závažné a ohrozujúce život. Pozrime sa teraz na syntetické prípravky, ktoré patria medzi jednu z metód plánovaného rodičovstva a ich cieľom je zabrániť nechcenému počatiu. Okrem spomínaného benefitu prinášajú ženám a mladým dievčatám aj pravidelný menštruačný cyklus a pleť bez akné. Ide o hormonálnu antikoncepciu, ktorá je v súčasnosti vo veľkej obľube, ako u lekárov, tak aj u žien, ktoré podľahli masovej reklame. Že vôbec nejde o neškodné zázračné pilulky, sa môžete presvedčiť, ak si prečítate knihu Život bez hormonální antikoncepce od Adély Novákovej. Kniha obsahuje veľké množstvo osobných príbehov mladých žien, ktoré hormonálnu antikoncepciu užívali roky, často krát už od 15.-16. roku života, a ktorým tieto syntetické hormóny priniesli zhoršenie fyzického aj psychického stavu; v niektorých prípadoch došlo vplyvom tejto „liečby“ až k mozgovej príhode a ochrnutiu alebo pľúcnej embólii. Všetky tieto ženy sa rozhodli hormonálnu antikoncepciu zanechať a prejsť na metódu prirodzeného ženského cyklu, metódu plodných a neplodných dní. Pokračovať v čítaní
Ako ďalej ? (15.časť)
Je zajímavé, že oddaný katolík White je členem papežské akademie věd, sboru nějakých osmasedmdesáti proslulých vědeckých mozků (a jejich těl), kteří každé dva roky létají do Vatikánu, aby papeže seznámily s vědeckými poznatky, o které církve jeví zvláštní zájem: výzkum kmenových buněk, klonování, eutanazie, dokonce i život na jiných planetách. V jednom smyslu je to pro Whitea podivné místo, když se vezme v úvahu, že podle katolického učení duše obývá celé tělo, a ne jen mozek. Tato téma přišlo na řadu při jednom Whiteově setkání se Svatým otcem. „Řekl jsem mu: Nu, Vaše Svatosti, já musím vážně brát v úvahu to, že lidský duch nebo duše je fyzicky umístěna v mozku. Papež vypadal velmi napjatě a neopověděl.“ Pokračovať v čítaní
Ako ďalej ? (14.časť)
V roce 1971 dosáhl White nemyslitelného. Uřízl hlavu jedné opici a připojil ji na základ krku druhé dekapitované opice. Operace trvala osm hodin a vyžadovala početné asistenty. Ze všeho nejdřív bylo třeba udělat opicím tracheotomii a připojit je na respirátory, protože jejich průdušnice budou přeříznuty. Nato White odřízl krky obou opic až k páteři a hlavním cévám – k dvěma krčním tepnám vedoucím krev do mozku a k dvěma krčním žílám odnášejících ji zpátky k srdci. Pak do plochy srovnal kost na vrcholu dárcova krku a zakryl ji kovovou destičkou. Totéž provedl na spodní části hlavy. Když byly cévy spojeny, obě destičky přišrouboval k sobě. Poté s použitím dlouhé pružné hadičky přivedl oběh dárcova těla k zásobování jeho nové hlavy a sešil cévy. Nakonec hlavu odřízl od přívodu krve jejího starého těla. Pokračovať v čítaní
Ako ďalej ? (13.časť)
Přesně tady to začíná být zvláštní.
V polovině 60.let začal neurochirurg Robert White experimentovat s „izolovanými mozkovými preparáty“: živý mozek odebraný jednomu zvířeti se připojil na oběhový systém jiného zvířete a udržel se tak naživu. Na rozdíl od Děmichovových a Guthrieových celých hlav, tyhle mozky, kterým scházely obličeje a smyslové orgány, žily život ohraničený vzpomínkami a myšlenkami. Vzhledem k tomu, že mozky těchto psů a opic byly implantovány do krků a břich jiných zvířat, nejspíš to bylo požehnání. I když je vnitřek břicha někoho jiného docela zajímavý, tak trochu jako hledání kuriozit nebo sledování chirurgického kanálu v televizi, není to rozhodně místo, kde byste se chtěli usadit a prožít zbytek svých let. Pokračovať v čítaní
Ako ďalej ? (12.časť)
Chirurgia, ktorá natoľko preslávila modernú medicínu, žala úspech za úspechom: v roku 1933 V. P. Filatov pri liečení očného zákalu úspešne preoperoval chorému rohovku mŕtveho človeka; v roku 1934 J. Voronoj preoperoval pacientovi obličku mŕtveho človeka; v roku 1947 C. Craford vykonal prvý úspešný operačný zásah na srdcových chlopniach; v roku 1967 Christian Barnard uskutočnil prvú úspešnú transplantáciu srdca; v roku 1982 bolo použité prvé umelé srdce a v roku 2001 bolo dobrovoľníkovi Robertovi Toolsovi implantované umelé srdce. Napriek týmto nezvratným úspechom a pri všetkej úcte k priekopníkom na poli chirurgie, treba triezvo zhodnotiť, o čo v chirurgii ako takej ide. Je to v princípe „výmena“ zničených orgánov za zdravšie, od vhodného darcu. S trochou neúcty to možno prirovnať k práci údržbára, ktorý vymení starú opotrebenú súčiastku za novú. Samozrejme, medicína pracuje so živým materiálom, a musela rozriešiť mnoho čiastkových problémov, ako sú prekážky technického rázu (operačná technika, vybavenie a operačné metódy), a problémy s imunitnou reakciou príjemcu na implementovaný orgán. Tak či tak ostáva chirurgia verná západnému pohľadu na človeka, ako na súčet vymeniteľných a nahraditeľných orgánov. Inak ani nemôže, o tom prakticky chirurgia je, či je to západná alebo východná. Pokračovať v čítaní
Ako ďalej ? (11.časť)
Popri moderných technológiách, ktoré bohužiaľ lekára odvádzajú od samotného pacienta a celostného pohľadu ne neho, je tu vysoké tempo zmien životných podmienok, ktoré prebiehajú v poslednom storočí. To má za následok neschopnosť ľudí, ale aj väčšiny živých organizmov v prírode, prispôsobiť sa rýchlym zmenám. Netrvalo veľa rokov, keď sa po masovom používaní DDT v päťdesiatych rokoch minulého storočia, objavili stopy tohto pesticídu aj v telách živočíchov v Antarktíde. Kontaminácia prírody používanými chemikáliami totiž nepozná žiadne hranice. O celosvetové zamorenie a znečistenie sa ľahko postará kolobeh vody a vzduchu na Zemi. Tak prakticky neostáva na našej domovskej planéte miesto, ktoré by nebolo aspoň trochu zasiahnuté neblahým pôsobením človeka. Dnes už nachádzame v pitnej vode stopy antibiotík, hormonálnej antikoncepcie a drog. Dokonca mikročastice z plastov, ktoré sú síce v prírode „rozložiteľné“, ale nie znova „využiteľné“, ako je to v prípade rozložených organických zvyškov rastlín a živočíchov. Preto ostávajú aj naďalej v pôde alebo vo vode a môžu sa tak dostať aj do ľudského organizmu. Zatiaľ vieme len o výskyte mikročastíc z plastov, nevieme však, či sa v pôde a vo vode nenachádzajú aj ich nanočastice, čo by mohol byť už pre človeka ohromný problém, pretože nanočastice dokážu prenikať cez bunkovú stenu. Zo siedmych kontrolovaných vzoriek vody z vodovodu rôznych miest na Slovensku bolo plastami kontaminovaných päť. Môže byť v tomto prípade priliehavejšie prirovnanie, ako biblické „čo zaseješ, to zožneš“? Povestný bumerang sa vracia nám všetkým, veľmi rýchlo a so zničujúcou razanciou. Pokračovať v čítaní