Môj život s myopatiou (1.časť)

Môj život s myopatiou (1.časť)

 

   Tento príbeh určite prekvapí čitateľov, mladých a zdravých, ale som presvedčený, že osloví ľudí, ktorí prešli cestu v mnohom podobnú mojej. Určite nie je ničím výnimočná. Neprežil som ostatne nič, čo by predo mnou už niekto neprežil. Ale som presvedčený, že môže byť malým kamienkom v mozaike poznania, v mozaike hľadania pravdy, o ktorú sa ľudia snažia od nepamäti. Pôjde tu v prvom rade o osobný príbeh, ale nielen oň. Budem sa snažiť o objektívne zasadenie prežitého do širších spoločenských súvislostí, ako mi to môj intelekt, temperament a svedomie dovolí. Nakoľko sa mi to podarí, to je na posúdení čitateľa.

Úvod

   V texte budem citovať z niektorých zdrojov, ktoré sa dotýkajú problematiky lekárskej praxe, bolesti pacienta, či už fyzickej alebo psychickej, diagnostiky, liečby, ale aj zo zákonov Slovenskej republiky, ktoré sa dotýkajú tejto citlivej témy. Budem tiež písať o vlastných skúsenostiach, a to priamo v mieste svojho bydliska, a budem menovať konkrétne osoby. Rozhodol som sa tak preto, že napriek možnosti riešiť niektoré situácie prostredníctvom Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, neurobím tak, a to z toho dôvodu, že bohužiaľ z vlastnej skúsenosti viem, aké krkolomné, zdĺhavé a často krát neúčinné je riešenie podobných problémov cez úrady. Moju nespokojnosť s niektorými lekárskymi praktikami som riešil len jeden raz cez menovaný úrad, a moja skúsenosť je negatívna. A mnohé situácie, ktoré som na vlastnej koži zažil, by som nemohol na úrade dokázať, pretože čo sa týka slovných vyjadrení lekárov, ale aj ich samotného výkonu praxe, sa všetko odohralo a stále odohráva v ambulancii medzi štyrmi očami. Môžem jedine čestne prehlásiť, že všetko, čo tu píšem, je pravda a píšem to v duchu demokratickej slobody prejavu a názoru.

Začiatok príbehu

   Nie som už žiadny mladík. Narodil som sa v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, takže zažil som ešte socialistickú ekonomiku, školstvo, zdravotníctvo…Takže môžem porovnávať. Ale o tom až neskôr.

   Moje detstvo bolo úplne v pohode, ako sa vtedy písalo do „kádrových posudkov“, v „kolektíve obľúbený“…Neboli počítače, internet, prakticky žiadna virtuálna realita, valiaca sa na nás z médií a zábavného priemyslu. Vrcholom filmovej sci-fi tvorby bol japonský film Gappa, v hlavnej úlohe ktorého vystupoval obrovský jašter, chrliaci z papule oheň. Žiadne 3D animácie, 3D kiná, počítačové hry. Takže čas po škole sme trávili v skutočnej 3D realite, v prírode, na chlapčenských výpravách, hrou na Indiánov, neskôr prišli prvé vandre, výlety do hôr, náročné hrebeňovky, cyklistické viacdňové výlety. Nebolo nič výnimočné behávať 3 krát v týždni po 10 km alebo prejsť na bicykli po Slovensku za 7 dní 765 km, v 35 stupňových horúčavách, cez horské sedlá. Možno sa niekto pamätá na to horúce leto 1994 začiatkom augusta. Bol som vytrénovaný, fyzicky odolný, s pevnou vôľou, na tele ani gram tuku. Dá sa povedať, že vtedy mládež bola svojimi aktivitami prirodzene udržiavaná v zdravom životnom štýle, bola fyzicky zdatnejšia a zaiste aj psychicky odolnejšia. A keď je človek mladý, tak má pocit, že to bude tak naveky. Bežné angíny prebil penicilínom, občas nejaká zlomenina, vyvrtnutý členok, alebo presilená šľacha a ide sa ďalej. Jediné závažné ochorenie, ktoré ma v detstve postihlo, bol zápal srdcového svalu a operácia slepého čreva. Nečudo, že som sa vo svojich predstavách videl v budúcnosti ako čulý vitálny starček.

   Ale osud to zariadil inak. Vyštudoval som stavebnú fakultu SVŠT v Bratislave, odbor konštrukcie a dopravné stavby. A keďže som bol povahou fyzicky aktívny, nikto by ma nemohol zavrieť do kancelárie k rysovacej doske. To by bola moja smrť. Oponent mojej diplomovej práce mi ponúkol pracovné miesto v projekcii železničných stavieb, ale ja som odmietol, a namiesto toho som sa zamestnal v Doprastave Bratislava. Vystriedal som niekoľko veľkých stavebných firiem. Týždňovky, práca vonku, či pražilo slnko alebo pršalo, mrzlo alebo snežilo, 12 hodín na nohách. Ale mňa to bavilo, bol som vonku, v akcii, v prírode, v pohybe. Keď som v r. 2000 ostal dlhšie nezamestnaný, bol som veľmi rád, keď sa mi podarilo v mieste bydliska zohnať prácu vo firme, ktorá vyrábala surfy pre americký trh a ktorá ale dopadla dosť neslávne a dnes už neexistuje.

Kto nepracuje, nech neje !

    Nastúpil som teda v apríli 2001 do práce. Výroba plastových surfov so všetkým, čo k tomu patrí. Výrobná hala nasýtená výparmi z chemikálií, šialené pracovné tempo, zlé pracovné podmienky a ešte horšie pracovné vzťahy. Nič z toho mi nevadilo natoľko, aby ma to odradilo. Lenže…

Na druhý deň ma začali bolieť nohy. Vravel som si: „Asi to bude tým, že som sa v posledných rokoch málo hýbal, prakticky som prestal jazdiť na bicykli a behávať, a svaly a šľachy sa priveľmi skrátili.“ Boleli ma hamstringy a zadné stehná a ja, zvyknutý hľadať príčiny obvykle v sebe a sám ich riešiť, som sa obviňoval, že si za to môžem sám, pravdepodobne tým, že som náhle prestal športovať a svaly takto reagovali na náhlu nečinnosť.

   Práve vtedy nasledovala Veľká noc, takže prišli štyri dni voľna. Myslel som, že bolesti prejdú, keď si oddýchnem, ale nič také sa nestalo. Po Veľkej noci som nastúpil do práce. A bolesti sa stupňovali. Nohy úplne stuhnuté, ako kameň, bolestivý každý pohyb. V nestrážených chvíľach, keď sa nepozeral nadriadený, som si kvokol do drepu a na pár sekúnd si „oddýchol“.

Po mesiaci som sa rozhodol vyhľadať lekársku pomoc. A vtedy vlastne začala moja nekonečná cesta od lekára k lekárovi, a celý tento príbeh.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.