Ako ďalej ?        (12.časť)

   Chirurgia, ktorá natoľko preslávila modernú medicínu, žala úspech za úspechom: v roku 1933 V. P. Filatov pri liečení očného zákalu úspešne preoperoval chorému rohovku mŕtveho človeka; v roku 1934 J. Voronoj preopero­val pacientovi obličku mŕtveho človeka; v roku 1947 C. Craford vykonal prvý úspešný operačný zásah na srdco­vých chlopniach; v roku 1967 Christian Barnard uskutočnil prvú úspešnú transplantáciu srdca; v roku 1982 bolo použité prvé umelé srdce a v roku 2001 bolo dobrovoľníkovi Robertovi Toolsovi implantované umelé srdce. Napriek týmto nezvratným úspechom a pri všetkej úcte k priekopníkom na poli chirurgie, treba triezvo zhodnotiť, o čo v chirurgii ako takej ide. Je to v princípe „výmena“ zničených orgánov za zdravšie, od vhodného darcu. S trochou neúcty to možno prirovnať k práci údržbára, ktorý vymení starú opotrebenú súčiastku za novú. Samozrejme, medicína pracuje so živým materiálom, a musela rozriešiť mnoho čiastkových problémov, ako sú prekážky technického rázu (operačná technika, vybavenie a operačné metódy), a problémy s imunitnou reakciou príjemcu na implementovaný orgán. Tak či tak ostáva chirurgia verná západnému pohľadu na človeka, ako na súčet vymeniteľných  a nahraditeľných orgánov. Inak ani nemôže, o tom prakticky chirurgia je, či je to západná alebo východná. Pokračovať v čítaní →