Po posledných príspevkoch v blogu I-DCA som dostal na Facebooku niekoľko dobrých rád: Aby som nepísal „trápne“ príspevky, aby som si našiel iného koníčka, aby som netrávil svoj život v nenávisti a pomste na internete hľadaním „problémov“ a podobne. Zhrniem odpoveď pre tých zopár hejterov do jednej:
Necítim sa vôbec trápne. Trápne by sa mali cítiť ľudia, ktorí majú dokonca niekoľko vysokoškolských titulov a nerozoznajú kilogram od tony (pozn. autora pre politbyro – ide o hmotnostné jednotky!). Určite nie som motivovaný pri ich písaní nenávisťou, či nejakou inou (negatívnou) vášňou. Naopak – priznám sa dobrovoľne že písanie a publikovanie mojich názorov a príspevkov ma naozaj začalo baviť, neuveriteľne sa pri nich rehocem a relaxujem !!! 😆 Ak si niekto myslí, že to je koníček, či záľuba, môže mať pravdu, teda neberiem mu to! Ale určite netrávim pri nich celý život: Prísť na najnovšiu perličku „nového vedenia mesta“ mi zabralo maximálne 10 sekúnd! Áno, presne toľko mi trvalo, aby som pochopil z nadpisu a tiráže článku, uverejneného na oficiálnom webe mesta Dubnica nad Váhom a facebooku TSM o akú hlúposť ide! Približne 3 minúty mi trvalo aby som si spravil printscreeny a uložil odkazy. Dnes večer mi bude trvať hodinu (možno hodinu a pol) lež napíšem a postnem celý článok na internet.
Ale pekne po poriadku, čítanie to bude dlhšie…
Musím podotknúť, že program okrúhleho stola vznikal konsenzom zúčastnených a nakoľko bolo podmienkou účasti niektorých vypustiť diskusiu s občanom, táto sa nekonala. Dokonca v samom úvode niektorí páni kandidáti zakázali aj konferenciérke programu do neho vstupovať a klásť otázky.
a po takmer troch týždňoch som opäť ožil. Nevyliezol som síce z hrobky, ako Ježiš pred cca dvetisíc rokmi, ale z postele, kde ma sklátila chrípka. Dobré s nami a zlé preč. Pomohlo mi zopár paralenov, kilá pomarančov a hektolitre čaju. Ako som po troche ožíval, viac a viac som sledoval naozaj hektické chvíle na Slovenskej politickej scéne. Zapovedal som sa, že nebudem na všetok ten cirkus reagovať, ale aspoň môj názor v hrubých rysoch:
Už niekoľko mesiacov si ohrýzam nechty. Nie že by som nemal čo robiť, to sa nedá povedať. Po približne 35 rokoch manželstva mi polovička neodpustí ani „Ň“. Poznáte to – neustály kolotoč už od rána. Vyvenčiť psa, vyniesť smeti ak sú nachystané. Ak nie sú nachystané, vyniesť ich aj tak, kvôli pokoju v rodine. Pobehať po obchodoch, pozháňať všetko podľa inštrukcií na lístku. Neviem ako to drahá robí, ale vždy so stopercentnou istotou vie, kde sa čo oplatí nakúpiť. Sama nemá na nákupy veľa času, lebo jej práca je celodenná a tak bremeno zostáva len a len na mne. Na čerstvom, niekoľkomesačnom dôchodcovi. Musím sa priznať že na termín určený zákonom a sociálnou poisťovňou som ešte nedosiahol. Ruplo mi ale zdravie a využil som možnosť ísť na predčasný. Smrdieť na čiastočnom dôchodku bez perspektívy rozumného zamestnania sa mi nechcelo. Táto možnosť mi jednoducho v tom momente, keď som sa rozhodoval, prišla ako tá najlepšia.