a po takmer troch týždňoch som opäť ožil. Nevyliezol som síce z hrobky, ako Ježiš pred cca dvetisíc rokmi, ale z postele, kde ma sklátila chrípka. Dobré s nami a zlé preč. Pomohlo mi zopár paralenov, kilá pomarančov a hektolitre čaju. Ako som po troche ožíval, viac a viac som sledoval naozaj hektické chvíle na Slovenskej politickej scéne. Zapovedal som sa, že nebudem na všetok ten cirkus reagovať, ale aspoň môj názor v hrubých rysoch:
Hystéria Matoviča, Sulíka, Galku, Kollára, Nicholsonovej a celého spolku dosahuje vrchol. Doslova sa trasú, aby sa im podarilo opäť sa dostať k válovu. Vedia, že toto začína byť ich posledná šanca. Jediný, kto sa postupne ukľudnil, je Kiska. Zvíťazila u neho vypočítavosť nad pomstychtivosťou (má čo Ficovi vracať, vytiahnuté volebné, daňové a pozemkové podvody sú ešte stále čerstvou ranou). Predčasné voľby mu vôbec nevyhovujú. Jeho Progresívne Slovensko je totiž ešte len v rozbehu, potrebuje viac času na politický marketing a rýchlymi voľbami by zrejme viac stratil, ako získal. Nemôže si dovoliť premrhať prvotný náboj.
Už niekoľko mesiacov si ohrýzam nechty. Nie že by som nemal čo robiť, to sa nedá povedať. Po približne 35 rokoch manželstva mi polovička neodpustí ani „Ň“. Poznáte to – neustály kolotoč už od rána. Vyvenčiť psa, vyniesť smeti ak sú nachystané. Ak nie sú nachystané, vyniesť ich aj tak, kvôli pokoju v rodine. Pobehať po obchodoch, pozháňať všetko podľa inštrukcií na lístku. Neviem ako to drahá robí, ale vždy so stopercentnou istotou vie, kde sa čo oplatí nakúpiť. Sama nemá na nákupy veľa času, lebo jej práca je celodenná a tak bremeno zostáva len a len na mne. Na čerstvom, niekoľkomesačnom dôchodcovi. Musím sa priznať že na termín určený zákonom a sociálnou poisťovňou som ešte nedosiahol. Ruplo mi ale zdravie a využil som možnosť ísť na predčasný. Smrdieť na čiastočnom dôchodku bez perspektívy rozumného zamestnania sa mi nechcelo. Táto možnosť mi jednoducho v tom momente, keď som sa rozhodoval, prišla ako tá najlepšia.
Dôvodom na zhanobenie miesta posledného odpočinku by však nemal byť žiaden spor, ani rodinný, majetkový, či osobná nevraživosť. Bohu žiaľ na cintoríne v Dubnici nad Váhom toto pravidlo neplatilo. Niekto nezvládajúci svoje emócie sa vyvŕšil údermi kladiva (?) do nápisu na náhrobnom kameni. Mlátiť do mena živého a kusu mramoru zrejme nestačilo uspokojiť chorú myseľ a na dôvažok musela dotyčná osoba celý hrob ešte popolievať farbou.