Archívy kategórií: zdravotníctvo

36.časť Lieky a lekárne

36.časť Lieky a lekárne

 

   Súčasťou zdravotníckych služieb sú lekárne. Kým do roku 1989 stačila na menšie mesto jedna lekáreň, dnes ich nájdete na tej istej ploche takmer desaťnásobok. Aspoň v Dubnici som ich narátal  v súčasnosti deväť. Nárast ich výskytu je podmienený legislatívou, ktorá sa na Slovensku od roku 2002 prispôsobila liberalizácii trhu. Dovtedy bola sieť lekárni regulovaná demograficky a geograficky, to znamená, že lekárne nemohli byť bližšie k sebe ako 500 metrov a na jednu lekáreň nesmelo pripadať menej ako 5000 obyvateľov. Takisto do roku 2004 lekáreň mohol vlastniť iba farmaceut, čo zmenila Zajacova reforma. Od roku 2011 môže jeden vlastník vlastniť viacero lekární. Zrušením týchto obmedzení nastal nárast počtu lekární na Slovensku do roku 2014 o dve tretiny (podľa analýzy HPI). Zlepšila sa tým územná dostupnosť, na Slovensku je to do 25 minút. Horšie je to ale s časovou dostupnosťou v nočných hodinách a cez sviatky. Pokračovať v čítaní

35.časť Reforma v slovenskom zdravotníctve (pokračovanie)

35.časť Reforma v slovenskom zdravotníctve (pokračovanie)

 

Radičovej vláda čiastočne odstránila diskriminačné opatrenia voči neštátnym poskytovateľom zdravotnej starostlivosti prijatím nariadenia o verejnej minimálnej sieti poskytovateľov, ktoré zrušilo menný zoznam nemocníc, teda tzv. koncovú sieť obsahujúcu všetky štátne zariadenia (plus Onkologický ústav sv. Alžbety), s ktorými museli zdravotné poisťovne uzavrieť zmluvy, čo obmedzovalo ich zmluvnú voľnosť a selektívny kontrakting, a novým definovaním pevnej siete prispelo k väčšej rovnoprávnosti poskytovateľov ústavnej zdravotnej starostlivosti bez ohľadu na to, či sú štátne alebo nie. Pokračovať v čítaní

34.časť Reforma v slovenskom zdravotníctve (pokračovanie)

34.časť Reforma v slovenskom zdravotníctve (pokračovanie)

 

Radičovej vláda si dala za cieľ dokončiť transformáciu štátnych nemocníc na akciové spoločnosti a v zákone stanovila termín na jej dokončenie do konca roku 2011, v odôvodnených prípadoch sa tento termín mohol posunúť o pol roka. Cieľom transformácie malo byť zavedenie prísnejších a transparentnejších pravidiel pri riadení a hospodárení štátnych nemocníc, čo im malo pomôcť aj pri zvyšovaní efektívnosti. Lekárske odbory, ako aj politická opozícia kritizovali tento proces a boli proti nemu. Obávali sa, že po transformácii budú tieto zariadenia privatizované, čo však aj Radičovej vláda vehementne odmietala. Nakoniec vláda preklasifikovala Ficovu návratnú štátnu výpomoc vo výške 130 mil. EUR na nenávratnú a ešte k tomu schválila 350 mil. EUR na ďalšie oddlženie štátnych nemocníc. Po páde vlády na jeseň 2011 a po prevzatí viacerých vládnych kompetencií v zásadných hospodárskych a sociálnych otázkach prezidentom SR, tento aj pod tlakom protestujúcich lekárov pozastavil transformáciu nemocníc. Protestujúcim lekárom to však nestačilo a žiadali zrušiť transformáciu nemocníc aj legislatívne, čo sa im nakoniec i podarilo. Pokračovať v čítaní

32.časť Reforma v slovenskom zdravotníctve (pokračovanie)

32.časť Reforma v slovenskom zdravotníctve (pokračovanie)

 

Vláda prijala v októbri 2007 novelu nariadenia, ktorou sa stanovila v rámci verejnej minimálnej siete poskytovateľov ústavnej zdravotnej starostlivosti tzv. koncová sieť, teda menný zoznam nemocníc, ktoré sú podľa vlády nevyhnutné pre stále, plynulé a odborné zabezpečenie neodkladnej zdravotnej starostlivosti aj v mimoriadnych situáciách. Do zoznamu sa však dostali výlučne zdravotnícke zariadenia (v počte 34; neskôr bol zoznam rozšírený na 39 zariadení) v zriaďovateľskej pôsobnosti štátu. Koncová sieť teda neobsahovala žiadne neštátne zariadenia. S nemocnicami v minimálnej sieti museli zdravotné poisťovne uzavrieť zmluvy o úhrade poskytnutej zdravotnej starostlivosti, pri ostatných zariadeniach takúto povinnosť nemali. Kritizovaný bol najmä selektívny prístup k poskytovateľom na základe ich vlastníckej štruktúry a privilegovanie štátnych nemocníc, čo im zabezpečilo ochranu pred neštátnou konkurenciou. Pokračovať v čítaní

31.časť Reforma v slovenskom zdravotníctve (pokračovanie)

31.časť Reforma v slovenskom zdravotníctve (pokračovanie)

 

So značnou nedôverou a nevôľou prijímali reformu zdravotníctva i mnohí zdravotníci, ktorí sa báli straty svojich istôt, ktoré však boli systémovo neudržateľné. Vtedajší generálny sekretár Slovenskej lekárskej komory Eduard Kováč (2006) nazýval reformu zdravotníctva reálnym problémom. Občania podľa neho platili viac a dostávali menej a zdravotníci dostávali menej a museli vykonať viac. Bol tiež názoru, že pôvodné strategické zámery reformy zdravotníctva sa nenaplnili a reformátori nevnímali realitu, pričom ani reformná legislatíva nebola profesionálne zvládnutá. Pokračovať v čítaní

30.časť Reforma v slovenskom zdravotníctve (pokračovanie)

30.časť Reforma v slovenskom zdravotníctve (pokračovanie)

 

Po uskutočnení stabilizačných opatrení zo začiatku funkčného obdobia druhej Dzurindovej vlády (viď napr. zavedenie paušálnych poplatkov) prišli na rad systémové a sieťové opatrenia, ktoré boli jadrom reformy zdravotníctva. Šesticu reformných zdravotníckych zákonov schválili poslanci parlamentu napriek nesúhlasu prezidenta SR Ivana Gašparoviča napokon definitívne v októbri 2004 s účinnosťou od 1. januára 2005. Pokračovať v čítaní

29.časť Reforma v slovenskom zdravotníctve (pokračovanie)

29.časť Reforma v slovenskom zdravotníctve (pokračovanie)

 

Prvá a druhá Dzurindova vláda

Prvými krokmi, ktoré spustili lavínovité zadlžovanie zdravotníctva, boli zvýšenia miezd v rezorte v rokoch 1996, 1997 a 2001, ktoré neboli kompenzované nárastom príjmov prostredníctvom poistného systému. Karpiš (2006) hovorí, že hlavnou snahou vládnych krokov v zdravotníctve pred rokom 2002 bolo oddlženie systému. Pre jeho zlé nastavenie, ktoré nemotivovalo k efektívnemu správaniu a zároveň garantovalo neobmedzenú spotrebu, sa to však podľa neho ani napriek použitiu jednorazových príjmov z privatizácie či zvyšovaniu príjmov prostredníctvom rastu zdravotných odvodov nedarilo. V rokoch 2000-2002 sa na oddlženie zdravotníctva použilo 9,64 mld. Sk, z toho 6,04 mld. Sk pochádzalo z neopakovateľných zdrojov z privatizácie Slovenských telekomunikácií. Oddlžovalo sa jednak priamo použitím privatizačných príjmov, jednak poskytovaním návratnej finančnej výpomoci. Pokračovať v čítaní