Archívy kategórií: zdravotníctvo

Mengeleho tabuľky alebo Arbeit macht frei – časť 16.

Dostávame sa do oblasti zdravotnej starostlivosti, ktorá si nezadá s pomermi trestaneckých táborov alebo nútených prác. O čom bude reč? O zníženej schopnosti zárobkovej činnosti, bežne povedané o invalidite.

Najskôr, čo hovorí zákon: 2003-461 Zákon o sociálnom poistení,

§70 Podmienky nároku na invalidný dôchodok

Pokračovať v čítaní

Email this to someonePrint this pageShare on FacebookTweet about this on TwitterShare on Google+

Prevencia, diagnostika, liečba alebo pacient ako pokusný králik – časť 15.

Ani tieto skutočnosti vám nebudú neznáme. Liečenie bez presného určenia diagnózy. Rýchlo predpísať nejaké lieky, aj keď lekár ešte nevie presne, o akú diagnózu ide (pozná iba symptómy, ale nie príčinu symptómov), ba ani netuší, či sa mu ju podarí neskôr špecifikovať. Ak sa vôbec k nejakým ďalším vyšetreniam odhodlá. Ale ak predpíše nejaký liek, pacient má pocit, že lekár urobil všetko čo urobiť mal, a pôsobí dojmom, že vie, v čom je „pes zakopaný“. Aspoň väčšina pacientov to takto vníma, najmä tých skôr narodených. Dôvera v neobmedzené schopnosti lekára je u niektorých ľudí až dojímavá.

Z vlastnej skúsenosti: MUDr. Volánková mi na akýkoľvek zdravotný (a bolestivý) problém, pokiaľ nešlo o prechladnutie, predpisovala automaticky lieky proti bolesti. Spravidla až po týždni alebo dlhšie, ak bolesť neustúpila, začala problém riešiť. Ako, to som už spomenul. Že to nie je správny postup, je dobre známe. Bolesť je signálom, že v tele je niečo v neporiadku; nemá sa potlačovať bez určenia jej príčiny. Len ak sa inak nedá a príčina bolesti sa nedá odstrániť, treba nasadiť analgetiká a potláčať iba symptómy. Nikdy som takto predpísané lieky neužíval.

Pokračovať v čítaní

Email this to someonePrint this pageShare on FacebookTweet about this on TwitterShare on Google+

Rovní a rovnejší – časť 14.

2004-576 Zákon o zdravotnej starostlivosti

§11

Práva a povinnosti osôb pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti

(1) Každý má právo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti.

(2) Právo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti sa zaručuje rovnako každému v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v zdravotnej starostlivosti ustanovenou osobitným predpisom. /§ 5 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon)./

V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa zakazuje diskriminácia aj z dôvodov pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, zdravotného postihnutia, veku, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Určite to pozná každý: Prídete do čakárne, spočítate ľudí, ktorí prišli pred vami (aby ste niekoho nepredbehli a niekým sa nedali predbehnúť) a čakáte. Ale…zrazu príde muž alebo žena, často krát už pri vstupe do čakárne telefonuje mobilom. To je jednoducho správa: „Ano pán doktor, práve prichádzam…“ Otvoria sa dvere, dobre oblečený muž alebo dobre oblečená dáma vstúpi, niektorí pacienti ani okom nemihnú, niektorí si pofrflú…a život ide ďalej. Nie je historickej epochy, v ktorej by sa zásada „rovných a rovnejších“ nepraktizovala. Tak to bolo za socializmu, a tak je to aj teraz. Ba čo viac, dnes sú výnimky z pravidla „rovnosti“ dokonca legalizované. Veď prečo nevyužiť možnosti všemocného trhu? Možnosti ponuky a dopytu? Čas lekára je vzácny, je po ňom veľký dopyt, treba ho teda primerane oceniť. A kto nechce vysedávať celé dopoludnie v čakárni, tak si priplatí. Bežne sa takýto poplatok pohybuje okolo 5,- €

Pokračovať v čítaní

Email this to someonePrint this pageShare on FacebookTweet about this on TwitterShare on Google+

Koľko znesie pacient?! – časť 13.

Sadismus je extrémně složitá psychická porucha, jejíž původ je v podstatě neznámý. Část její složitosti tvoří fakt, že je značně proměnlivá co do intenzity. Sadismus některých lidí je mírný, jemný a sporadický, a to do té míry, že jako takový je v podstatě těžko diagnostikovatelný. Tito lidé mohou tvořit 10% populace. Sadismus jiných, jichž je méně než 1%, může soustavně hraničit s vražedností. Ať jsou percentuální údaje jakékoli, přibližně stejné množství sadistů si volí lékařské povolání jako kterékoli jiné. Chci tím říci to, že zhruba 1 až 10 procent lékařů, sester a zřízenců jsou do větší či menší míry sadisté. Zbavit se jich je nesmírně obtížné, protože svůj sadismus mohou velmi snadno uplatňovat pod pláštíkem praktikování „dobré medicíny“.

Většina lidí si pod pojmem sadismu představuje pouze potěšení ze způsobování bolesti jiným, aniž si uvědomuje, že takové potěšení je velice často nevědomé. Stejně tak si neuvědomuje, že jde pouze o polovinu problému. Sadisté milují, když mají moc – nadvládu – nad jinými. Existuje lepší způsob, jak mít nad někým nadvládu, než mít skoro absolutní kontrolu nad tím, jestli pacientovi dát tišící prostředky či nikoliv? V této epoše moderní medicíny mají sestry často oprávněný pocit, že jsou víceméně bezmocné. Jejich kontrola nad podáváním tišících přípravků může být asi tak jedinou pravomocí, která jim zbyla.

M.Scott Peck : Odmítnutí duše – Duchovní a lidské perspektivy eutanazie a umírání

Je možné, že ste sa stretli s necitlivým prístupom lekára, ktorý hraničil až so sadizmom…

Pokračovať v čítaní

Email this to someonePrint this pageShare on FacebookTweet about this on TwitterShare on Google+

Pacient ako dojná krava alebo zdravotná starostlivosť v podmienkach trhového mechanizmu – časť 12.

ÚSTAVA S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Zbierka zákonov č. 460/1992, Čl. 40: Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

Na čo budem do smrti spomínať, sú „zajacove dvadsaťkorunáčky“. Keby celý jeho systém nebol tak tragicky hyenistický a ponižujúci, dalo by sa na ňom možno aj zasmiať.

Najprv o tom, aké pocity vo mne vyvolávalo platenie tohto „administratívneho poplatku“ . V prvom rade bol celý systém neprehľadný a nekontrolovateľný. Neprehľadný v tom, že pravidlá platenia dvadsaťkorunového poplatku boli nejasné, zamlčované a netransparentné. Ak ste navštívili lekára-špecialistu, pri prvej návšteve sta mali zaplatiť tento poplatok, ale pri ďalších (ak sa jednalo o pokračovanie terapie) ste platiť nemali. Lenže každý lekár si to vysvetľoval po svojom, a podľa toho aj poplatky vyberal. Nehovoriac o tom, že všetky poplatky, nielen tento „zajacov“ sa realizujú znova len podľa ľubovôle lekára. Niekto vám dal ako doklad o zaplatení príjmový pokladničný doklad, iný nie. Niekto naň napísal konkrétny účel platby, niekto len „administratívny úkon“ alebo dokonca „spracovanie dát“ a podobne. Úžasná benevolencia zo strany daňových úradov. Otázka je, prečo lekári snáď ako jediní až donedávna nemuseli prijímané platby realizovať cez elektronickú registračnú pokladňu. Nehovoriac o tom, že tento systém beží už roky a lekári alebo sestry takmer nikdy nie sú pripravení na vydávanie drobných mincí. Peniaze prijmú bez vydania dokladu, dajú do zásuvky v stole, žiadna ani len plechová pokladňa. Systém fungujúci desaťročie a stále akoby v improvizovaných podmienkach, niekde v Afrike v poľnej nemocnici.

Pokračovať v čítaní

Email this to someonePrint this pageShare on FacebookTweet about this on TwitterShare on Google+

Keď je lekár v koncoch. – časť 11.

Určite nie som sám, komu sa stalo toto: po niekoľko mesačnej alebo aj dlhšie trvajúcej liečbe, keď lekár vyskúšal na vás podľa neho všetky dostupné prostriedky a bez výsledku, uzavrie terapiu slovami: „No čo chcete, to je už vekom“ alebo „To je počasím“ alebo „Čo by ste chceli, to je v norme“. Zaujímavé. Na otázku, prečo vás teda liečil dajme tomu rok a bezúspešne (stratili ste čas vysedávaním v čakárni, platili často krát za nie práve lacné lieky, čakali na zlepšenie – a ono neprišlo), ak je váš zdravotný stav v norme, prečo vám to nepovedal hneď pi prvej návšteve? Ušetril by čas a prostriedky sebe aj vám. Ak je to vekom alebo počasím, detto.

Z vlastnej skúsenosti: vo veku 42 rokov som navštevoval ortopedickú ambulanciu u MUDr. Bubeníka, s boľavým kolenom. Klasická liečba Condrosulfom. Tri mesiace, potom 3 mesiace prestávka, a znova tri mesiace terapia Condrosulfom. Keď bolesti neustúpili, MUDr. Bubeník sa vyjadril: „To je už vekom, máte opotrebené koleno“. Z toho vyplýva, že vekom automaticky chorieme na množstvo diagnóz, ktoré ak sa nepodarí vyliečiť, sú práve podmienené vekom (myslí sa „vysokým vekom“, ku ktorému asi takéto diagnózy automaticky náležia – alebo sa mýlim?) a ak sa ich podarí vyliečiť, tak je to zaručený úspech lekára. Z toho ale vyplýva jedna nie zanedbateľná vec. Ako môže pracovať človek do veku 63 rokov, ak už v štyridsiatke má zdravotné problémy starcov? Na to vám lekár, ani naši zákonodarci, nedajú odpoveď.

Pokračovať v čítaní

Email this to someonePrint this pageShare on FacebookTweet about this on TwitterShare on Google+

Neomylné technológie? – časť 10

Keď sme sa už dostali od primitívneho lakmusového papierika k takej technológii, akou je EKG, povedzme si niečo o diagnostických technológiách v zdravotníctve.

Ak si myslíte, že moderné diagnostické technológie sú neomylné, chce to trochu pozornejší pohľad. Každá technológia je len natoľko úspešná a užitočná, nakoľko ju vie lekár používať a využívať. A to chce prax. Musím ako technicky vzdelaný človek priznať, že práve moderné technológie, keď sa úplne spoliehame na to, čo počítač vypľuje, sú dobrým pomocníkom, ale bez vlastného úsudku a kontroly získaných výsledkov nesú v sebe jedno veľké riziko. A to riziko samotnej interpretácie výsledkov. Viem, že pokiaľ neexistovali kalkulačky, tak práca s logaritmickým pravítkom bola síce zdĺhavejšia, ale človek vedel presne, čo to vlastne počíta. S kalkulačkou je to o niečo horšie, a s počítačom, keď už ani nevykonávate samotné matematické operácie ako na kalkulačke „ručne“, je to ešte horšie. Dostanete výsledok, a neviete intuitívne posúdiť, či je správny alebo nie, alebo aspoň približne správny a s akou veľkou odchýlkou. Nadaný lekár si s týmto vie poradiť. Poznám lekárov, ktorí z rentgenovej snímky vedia vyčítať toľko, že sa vám ani nezdá. Pričom rentgen považujem v lekárskej praxi práve za to logaritmické pravítko, ktoré potrebuje veľa praxe. Trochu iné je to s počítačovými technológiami, ktoré nám poskytujú už hotový výsledok aj s popisom.

Nespoliehajme sa na to, že všetci lekári vedia z diagnostického prístroja vyťažiť všetko, čoho je schopný, že všetci vedia natoľko správne interpretovať počítačové výsledky, ako by sa žiadalo. Totiž aj taký počítač je len „človek“, presnejšie povedané, program, ktorý je v ňom implementovaný, vytvoril tiež len človek, a to človek omylný. Môžem to dokázať na konkrétnom prípade:

Pokračovať v čítaní

Email this to someonePrint this pageShare on FacebookTweet about this on TwitterShare on Google+