23.časť Sociopatickí paraziti v slovenskom zdravotníctve

23.časť Sociopatickí paraziti v slovenskom zdravotníctve (pokračovanie)

 

   Minister Drucker vie ako na to. V najhorších časoch, keď najväčšia zdravotná poisťovňa pred dvoma rokmi šla do straty 280 miliónov eur, tak dráždi hladných psov, ktorým sa z ohlodanej kosti ujde čoraz menej. Okresáva výdavky, kde sa len dá a popudzuje všetkých proti všetkým. Pacientov, lekárov, lekárnikov, poisťovne, zdravotné sestry, ortopedických technikov. Každý si môže vybrať svojho nepriateľa…Spokojný je azda iba riaditeľ VšZP Miroslav Kočan. VšZP bola na konci roku 2017 zisková, odmeny boli „zaslúžené“. A Drucker ide ešte ďalej, keď plánuje dofinancovať VšZP z daní občanov sumou 45 miliónov eur. S tým ale nesúhlasia súkromné zdravotné poisťovne Dôvera a Union, ktoré už uspeli na Súdnom dvore v Luxemburgu, ktorý sa zaoberal neoprávnenou pomocou Všeobecnej zdravotnej poisťovni a Spoločnej zdravotnej poisťovni zo strany štátu vo výške 170 miliónov eur.

   V decembri 2017 minister Drucker predstavil plán nových štandardov diagnostiky a liečby, čo má znamenať, že v každom zdravotníckom zariadení by pacienta mali vyšetriť aj liečiť rovnakými postupmi. Znie to dobre, ale…Určité štandardy fungovali aj doteraz a súčasne ponechávali aj určitú mieru slobody v rozhodovaní lekára, ako bude postupovať v individuálnych prípadoch. Povinné štandardy by mali zamedziť zbytočným diagnostickým výkonom, ale tiež zabezpečiť každému pacientovi nevyhnutné diagnostické a terapeutické postupy. Ak to zoberieme do dôsledku, stanovenie správneho štandardného postupu by najlepšie vykonal počítač alebo robot, pretože ten je imúnny voči akejkoľvek chybe zvanej „ľudský faktor“. Štandardizovaný postup je podľa mňa ideálny pri riešení technických problémov v oblasti neživej hmoty, ale pri takom zložitom biologickom organizme, akým je človek, toto zaváňa technokratizmom s desivými dôsledkami. Už dnes sa nedarí diagnostikovať okolo 40% pacientov, to znamená, že spadajú do množiny „individuálnych“ prípadov, na ktorých sa nepodarilo uplatniť žiadny štandardný postup. Zavedením povinných štandardizovaných postupov budú takíto pacienti vyradení z ošetrenia hneď v prvých kolách a zaradení do množiny „zdravých“. Je zrejmé, že systém, ak nemá neúmerne plytvať finančnými prostriedkami, musí celú diagnostiku a liečbu poňať veľmi zjednodušene, čím utrpí na kvalite. Takýmto sitom s veľkými okami prepadne veľa pacientov bez toho, aby boli úspešne diagnostikovaní a liečení. Druhým extrémom naopak môže byť (čo ale nehrozí s ohľadom na financie), že diagnostické a terapeutické algoritmy sa budú snažiť pokryť všetky, aj tie najmenej pravdepodobné príčiny symptómov a najmenej pravdepodobné diagnózy, čím sa stane systém priveľmi zložitý a finančne náročný. A ešte ďalšie možné negatíva: takýto systém liečby zbavuje lekára akejkoľvek zodpovednosti, robí z neho alibistického úradníka bez osobnej iniciatívy a záujmu, lebo veď „predpísaný postup sa dodržal, zákon sa neporušil“; bez ohľadu, nakoľko bude konkrétny postup účinný alebo nie. Tak či tak, už dnes sa za štandardné diagnostické a liečebné postupy snažia skryť hlavne pochybenia lekárov, ak sú vyšetrované Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. A ďalej: ak štandardizované postupy budú pokrývať iba zhruba najnutnejšie diagnostické a liečebné postupy a vylúčia zo zreteľa individuálne, komplikované a finančne náročné prípady, vytvorí sa ešte väčší priestor pre korupciu. Majetní si nadštandardný prístup zaplatia úplatkami, nemajetní budú ťahať za kratší koniec. Pretože ako sa uvádza v článku: „Na začiatok sa majú zaviesť štandardy pre najčastejšie a najnákladnejšie diagnostické okruhy“.

   Šéf projektu Jozef Šuvada tvrdí, že takýmito postupmi sa má predísť odvrátiteľným úmrtiam. Platilo by to však len vtedy, keby zdravotníctvo ako také dokázalo takéto postupy aj dodržať. Realizácii tejto myšlienky ale v ceste stojí množstvo legislatívnych aj technických či personálnych prekážok: medzery v kompetenciách jednotlivých zariadení, keď pacient v ohrození života je posielaný z jedného do druhého, nedostatočná sieť pohotovostí, nedostatok lekárov a sestier, nedostatočné materiálne zabezpečenie atď. Drucker hovorí dokonca o celej starostlivosti o pacienta, do ktorej patrí okrem diagnostiky a liečby aj prevencia, tak ako je definovaná v Zákone o zdravotnej starostlivosti v § 2 ods. (7). Odstavce 8, 9 a 10 definujú dispenzarizáciu, diagnostiku a liečbu. Je pre mňa záhadou, ako sa dá v rozkradnutom slovenskom zdravotníctve riešiť ešte aj prevencia, ak sa nedarí včas podchytiť terminálne štádiá niektorých ochorení a zabrániť odvrátiteľným úmrtiam alebo nedokážu zdravotníci riešiť ani akútne stavy ohrozujúce život pacienta. A že ich nie je málo, o tom svedčia články v médiách:

Nočná mora či záchrana života: Aké máte skúsenosti so zdravotníkmi?

Kauza Kramáre: Ako by to na pohotovosti (ne)malo vyzerať? Opýtali sme sa lekárky

Škandál v najlepšej slovenskej nemocnici: Pacientka takmer vykrvácala na chodbe, neuveriteľný prístup sestričiek!

Tri mesiace s drôtom v oku: Deväťročný chlapec z Humenného trpel silným zápalom, nikto nevedel prečo

Slovenskí diabetici zbytočne prichádzajú o nohy, ktoré sa dali zachrániť

Dôchodca so zlomenou nohou musel absolvovať zdĺhavé presuny v nevykúrenej sanitke

Prípad dôchodcu Milana poukázal na vážnu dieru v systéme

Po krvácaní do mozgu ochrnula. Na príchod lekára čakal dvanásť hodín.

K niektorým prípadom sa v budúcich častiach ešte vrátime.

Pokračovanie v ďalšej časti.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.