blogovisko

príspevky autorov: ROOT, eRZet, Opossum, Citizen a NEDAJME SA OPIŤ SUCHÝM ROŽKOM umiestnené do BLOGOVISKA

Ani tieto skutočnosti vám nebudú neznáme. Liečenie bez presného určenia diagnózy. Rýchlo predpísať nejaké lieky, aj keď lekár ešte nevie presne, o akú diagnózu ide (pozná iba symptómy, ale nie príčinu symptómov), ba ani netuší, či sa mu ju podarí neskôr špecifikovať. Ak sa vôbec k nejakým ďalším vyšetreniam odhodlá. Ale ak predpíše nejaký liek, pacient má pocit, že lekár urobil všetko čo urobiť mal, a pôsobí dojmom, že vie, v čom je „pes zakopaný“. Aspoň väčšina pacientov to takto vníma, najmä tých skôr narodených. Dôvera v neobmedzené schopnosti lekára je u niektorých ľudí až dojímavá.

Z vlastnej skúsenosti: MUDr. Volánková mi na akýkoľvek zdravotný (a bolestivý) problém, pokiaľ nešlo o prechladnutie, predpisovala automaticky lieky proti bolesti. Spravidla až po týždni alebo dlhšie, ak bolesť neustúpila, začala problém riešiť. Ako, to som už spomenul. Že to nie je správny postup, je dobre známe. Bolesť je signálom, že v tele je niečo v neporiadku; nemá sa potlačovať bez určenia jej príčiny. Len ak sa inak nedá a príčina bolesti sa nedá odstrániť, treba nasadiť analgetiká a potláčať iba symptómy. Nikdy som takto predpísané lieky neužíval.

(viac…)

2004-576 Zákon o zdravotnej starostlivosti

§11

Práva a povinnosti osôb pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti

(1) Každý má právo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti.

(2) Právo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti sa zaručuje rovnako každému v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v zdravotnej starostlivosti ustanovenou osobitným predpisom. /§ 5 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon)./

V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa zakazuje diskriminácia aj z dôvodov pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, zdravotného postihnutia, veku, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Určite to pozná každý: Prídete do čakárne, spočítate ľudí, ktorí prišli pred vami (aby ste niekoho nepredbehli a niekým sa nedali predbehnúť) a čakáte. Ale…zrazu príde muž alebo žena, často krát už pri vstupe do čakárne telefonuje mobilom. To je jednoducho správa: „Ano pán doktor, práve prichádzam…“ Otvoria sa dvere, dobre oblečený muž alebo dobre oblečená dáma vstúpi, niektorí pacienti ani okom nemihnú, niektorí si pofrflú…a život ide ďalej. Nie je historickej epochy, v ktorej by sa zásada „rovných a rovnejších“ nepraktizovala. Tak to bolo za socializmu, a tak je to aj teraz. Ba čo viac, dnes sú výnimky z pravidla „rovnosti“ dokonca legalizované. Veď prečo nevyužiť možnosti všemocného trhu? Možnosti ponuky a dopytu? Čas lekára je vzácny, je po ňom veľký dopyt, treba ho teda primerane oceniť. A kto nechce vysedávať celé dopoludnie v čakárni, tak si priplatí. Bežne sa takýto poplatok pohybuje okolo 5,- €

(viac…)

Sadismus je extrémně složitá psychická porucha, jejíž původ je v podstatě neznámý. Část její složitosti tvoří fakt, že je značně proměnlivá co do intenzity. Sadismus některých lidí je mírný, jemný a sporadický, a to do té míry, že jako takový je v podstatě těžko diagnostikovatelný. Tito lidé mohou tvořit 10% populace. Sadismus jiných, jichž je méně než 1%, může soustavně hraničit s vražedností. Ať jsou percentuální údaje jakékoli, přibližně stejné množství sadistů si volí lékařské povolání jako kterékoli jiné. Chci tím říci to, že zhruba 1 až 10 procent lékařů, sester a zřízenců jsou do větší či menší míry sadisté. Zbavit se jich je nesmírně obtížné, protože svůj sadismus mohou velmi snadno uplatňovat pod pláštíkem praktikování „dobré medicíny“.

Většina lidí si pod pojmem sadismu představuje pouze potěšení ze způsobování bolesti jiným, aniž si uvědomuje, že takové potěšení je velice často nevědomé. Stejně tak si neuvědomuje, že jde pouze o polovinu problému. Sadisté milují, když mají moc – nadvládu – nad jinými. Existuje lepší způsob, jak mít nad někým nadvládu, než mít skoro absolutní kontrolu nad tím, jestli pacientovi dát tišící prostředky či nikoliv? V této epoše moderní medicíny mají sestry často oprávněný pocit, že jsou víceméně bezmocné. Jejich kontrola nad podáváním tišících přípravků může být asi tak jedinou pravomocí, která jim zbyla.

M.Scott Peck : Odmítnutí duše – Duchovní a lidské perspektivy eutanazie a umírání

Je možné, že ste sa stretli s necitlivým prístupom lekára, ktorý hraničil až so sadizmom…

(viac…)

ÚSTAVA S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Zbierka zákonov č. 460/1992, Čl. 40: Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

Na čo budem do smrti spomínať, sú „zajacove dvadsaťkorunáčky“. Keby celý jeho systém nebol tak tragicky hyenistický a ponižujúci, dalo by sa na ňom možno aj zasmiať.

Najprv o tom, aké pocity vo mne vyvolávalo platenie tohto „administratívneho poplatku“ . V prvom rade bol celý systém neprehľadný a nekontrolovateľný. Neprehľadný v tom, že pravidlá platenia dvadsaťkorunového poplatku boli nejasné, zamlčované a netransparentné. Ak ste navštívili lekára-špecialistu, pri prvej návšteve sta mali zaplatiť tento poplatok, ale pri ďalších (ak sa jednalo o pokračovanie terapie) ste platiť nemali. Lenže každý lekár si to vysvetľoval po svojom, a podľa toho aj poplatky vyberal. Nehovoriac o tom, že všetky poplatky, nielen tento „zajacov“ sa realizujú znova len podľa ľubovôle lekára. Niekto vám dal ako doklad o zaplatení príjmový pokladničný doklad, iný nie. Niekto naň napísal konkrétny účel platby, niekto len „administratívny úkon“ alebo dokonca „spracovanie dát“ a podobne. Úžasná benevolencia zo strany daňových úradov. Otázka je, prečo lekári snáď ako jediní až donedávna nemuseli prijímané platby realizovať cez elektronickú registračnú pokladňu. Nehovoriac o tom, že tento systém beží už roky a lekári alebo sestry takmer nikdy nie sú pripravení na vydávanie drobných mincí. Peniaze prijmú bez vydania dokladu, dajú do zásuvky v stole, žiadna ani len plechová pokladňa. Systém fungujúci desaťročie a stále akoby v improvizovaných podmienkach, niekde v Afrike v poľnej nemocnici.

(viac…)

Určite nie som sám, komu sa stalo toto: po niekoľko mesačnej alebo aj dlhšie trvajúcej liečbe, keď lekár vyskúšal na vás podľa neho všetky dostupné prostriedky a bez výsledku, uzavrie terapiu slovami: „No čo chcete, to je už vekom“ alebo „To je počasím“ alebo „Čo by ste chceli, to je v norme“. Zaujímavé. Na otázku, prečo vás teda liečil dajme tomu rok a bezúspešne (stratili ste čas vysedávaním v čakárni, platili často krát za nie práve lacné lieky, čakali na zlepšenie – a ono neprišlo), ak je váš zdravotný stav v norme, prečo vám to nepovedal hneď pi prvej návšteve? Ušetril by čas a prostriedky sebe aj vám. Ak je to vekom alebo počasím, detto.

Z vlastnej skúsenosti: vo veku 42 rokov som navštevoval ortopedickú ambulanciu u MUDr. Bubeníka, s boľavým kolenom. Klasická liečba Condrosulfom. Tri mesiace, potom 3 mesiace prestávka, a znova tri mesiace terapia Condrosulfom. Keď bolesti neustúpili, MUDr. Bubeník sa vyjadril: „To je už vekom, máte opotrebené koleno“. Z toho vyplýva, že vekom automaticky chorieme na množstvo diagnóz, ktoré ak sa nepodarí vyliečiť, sú práve podmienené vekom (myslí sa „vysokým vekom“, ku ktorému asi takéto diagnózy automaticky náležia – alebo sa mýlim?) a ak sa ich podarí vyliečiť, tak je to zaručený úspech lekára. Z toho ale vyplýva jedna nie zanedbateľná vec. Ako môže pracovať človek do veku 63 rokov, ak už v štyridsiatke má zdravotné problémy starcov? Na to vám lekár, ani naši zákonodarci, nedajú odpoveď.

(viac…)

Keď sme sa už dostali od primitívneho lakmusového papierika k takej technológii, akou je EKG, povedzme si niečo o diagnostických technológiách v zdravotníctve.

Ak si myslíte, že moderné diagnostické technológie sú neomylné, chce to trochu pozornejší pohľad. Každá technológia je len natoľko úspešná a užitočná, nakoľko ju vie lekár používať a využívať. A to chce prax. Musím ako technicky vzdelaný človek priznať, že práve moderné technológie, keď sa úplne spoliehame na to, čo počítač vypľuje, sú dobrým pomocníkom, ale bez vlastného úsudku a kontroly získaných výsledkov nesú v sebe jedno veľké riziko. A to riziko samotnej interpretácie výsledkov. Viem, že pokiaľ neexistovali kalkulačky, tak práca s logaritmickým pravítkom bola síce zdĺhavejšia, ale človek vedel presne, čo to vlastne počíta. S kalkulačkou je to o niečo horšie, a s počítačom, keď už ani nevykonávate samotné matematické operácie ako na kalkulačke „ručne“, je to ešte horšie. Dostanete výsledok, a neviete intuitívne posúdiť, či je správny alebo nie, alebo aspoň približne správny a s akou veľkou odchýlkou. Nadaný lekár si s týmto vie poradiť. Poznám lekárov, ktorí z rentgenovej snímky vedia vyčítať toľko, že sa vám ani nezdá. Pričom rentgen považujem v lekárskej praxi práve za to logaritmické pravítko, ktoré potrebuje veľa praxe. Trochu iné je to s počítačovými technológiami, ktoré nám poskytujú už hotový výsledok aj s popisom.

Nespoliehajme sa na to, že všetci lekári vedia z diagnostického prístroja vyťažiť všetko, čoho je schopný, že všetci vedia natoľko správne interpretovať počítačové výsledky, ako by sa žiadalo. Totiž aj taký počítač je len „človek“, presnejšie povedané, program, ktorý je v ňom implementovaný, vytvoril tiež len človek, a to človek omylný. Môžem to dokázať na konkrétnom prípade:

(viac…)

„Tak dedko,“ vraví lekár, „pulz už máte v norme, ste zdravý ako repa.“
„Pán doktor, keby ste ma chytili za pravú ruku, na ľavej mám protézu!“

2004-576 Zákon o zdravotnej starostlivosti, §21, odstavec 3,
Zápis v zdravotnej dokumentácii musí byť pravdivý a čitateľný.

Tu sa pozastavím nad omylmi, ktoré sa môžu vyskytnúť vo vašom vlastnom zdravotnom zázname, či už úmyselne alebo neúmyselne. Prečo? Pretože zdravotný záznam slúži pre všetkých lekárov špecialistov, ktorí sa vašim zdravotným stavom zaoberajú. Pomáha im zorientovať sa, ak riešia váš zdravotný problém, vychádzajúc z vyšetrení a výsledkov práce iných lekárov. Spolupráca je tu nevyhnutná a stojí na dobre odvedenej práci všetkých ostatných, nielen lekárov, ale aj zdravotného personálu. Ak viete, čo znamená pH (kyselosť) krvi alebo moču, tak sami môžte posúdiť:

pH krvi je v norme, ak má hodnotu okolo 7,4. Telo si dá záležať, aby pH krvi starostlivo strážilo a odchýlky od tejto hodnoty boli len minimálne (od 7,34 do 7,45). Naproti tomu pH moču môže kolísať omnoho viac, pokojne môžete mať v jeden deň hodnotu 5,5  a zajtra už 7,0. Závisí to od stravy, fyzickej záťaže, stresu. Keď som chodil na vyšetrenia urologičke MUDr. Tretiníkovej, bolo obvyklou praxou pred vyšetrením odovzdať moč. Sestra vám zmerala jeho pH a následne zapísala do zdravotného záznamu.

(viac…)

„Pán doktor, ten simulant z trinástky zomrel.“
„Tak ten to už fakt prehnal!“

Tak ako v každej ľudskej činnosti, aj v zdravotníctve platí prírodný zákon o štatistickom výskyte, a totiž dobre známa Gaussova krivka rozdelenia. Polopatisticky povedané, v každej profesii je len malý zlomok kvalitných pracovníkov, potom veľká väčšina priemerných a opäť malé množstvo nekvalitných.
Kvalitných je málo už len z toho dôvodu, že nie každý má na lekárske povolanie nadanie, nie každý končí štúdium s vynikajúcimi výsledkami a vynikajúce výsledky ešte neznamenajú automaticky, že z absolventa lekárskej fakulty musí byť vynikajúci lekár. Tu si treba uvedomiť, čo sa pod pojmom „kvalita“ myslí alebo očakáva od lekára.
V prvom rade je to samotná profesionálna úroveň. Tá nepozostáva len z absolvovania lekárskej fakulty, z naučených sprostredkovaných sekundárnych vedomostí, ale aj príslušnej praxe, to znamená overení si týchto vedomostí v lekárskej praxi, čo je získavanie primárnych vedomostí na základe vlastnej skúsenosti. Rast a kvalita získaných vedomostí je ďalej podmienená snahou sa naďalej samo-vzdelávať.

Ako v praxi vyzerá celoživotné vzdelávanie lekárov
(kreditný systém) na Slovensku

Je jasné, že nároky na obvodného lekára a na neurochirurga sú veľmi rozdielne. A je takisto zrejmé, že akýkoľvek lekár, ostávajúci 20 či 30 rokov v jednej ambulancii, bez konfrontácie s inými lekármi, bez vonkajšieho tlaku ďalej sa vyvíjať a vzdelávať, začne stagnovať, konzervovať sa vo vlastnom dosiahnutom stave, a začne tak či tak už po veľmi krátkom čase bez tohto konkurenčného tlaku ako lekár degenerovať. Degenerovať profesionálne a bohužiaľ často krát aj ľudsky, morálne.

Druhou kvalitatívnou požiadavkou je empatia. Lekár bez empatie, bez schopnosti vcítiť sa do pacienta, nemôže byť nikdy dobrým lekárom. Ba môže pacientovi ľahko vedome, či nevedome ublížiť. Pod pojmom empatia sa nemyslí spoločné nariekanie s pacientom a preberanie jeho rodinných a súkromných záležitostí (iba ak v prípade psychologickej alebo psychiatrickej praxe). Pod pojmom empatia sa rozumie snaha pacienta vecne vypočuť, pretože pacient prichádza k lekárovi v drvivej väčšine keď už nemá iné východisko, nie z nudy ani z hypochondrických pohnútok. Empatia takisto znamená nebagatelizovať pacientove problémy a prípadnú bolesť.

(viac…)

« 1 z 4 »

Netreba pripomínať, že neutešený stav súčasného zdravotníctva na Slovensku je výsledkom nastúpenej cesty liberalizácie trhu, v duchu „urvi koľko sa dá a koľko môžeš“. Nie je mojou snahou písať podrobný rozbor ekonomických a politických súvislostí. Kto ešte nie je o týchto súvislostiach dobre oboznámený, môže si prečítať mnohé publikácie, ktoré sa zaoberajú celosvetovou politikou, globalizáciou, nadnárodnými spoločnosťami, korporáciami, fungovaním EU, diktátom farmaceutických firiem a ich nadvládou nad lekárskou praxou a nad vykonávaním skutočného poslania zvaného lekár. Do pozornosti môžem dať napríklad prácu od Reginy Nowack Korupcia v medicíne, knihy od Bena Goldacreho Zvrátená veda a Skorumpovaná medicína

 http://www.martinus.sk/knihy/autor/Ben-Goldacre/,

alebo už všeobecne známu knihu Nežiaduci účinok : Smrť od Johna Virapena

http://www.martinus.sk/knihy/autor/John-Virapen/

Zložité na pohľad vo svojej konkrétnosti, aj keď v princípe jednoduché príčiny, ktoré hýbu zdravotníctvom (a tými sú nezničiteľný egoizmus a výlučná podriadenosť peniazom a zisku – nie službe pacientovi) majú za následok stav zdravotníctva, v akom sa momentálne nachádza na Slovensku (a nielen u nás).

(viac…)

Lekári na Západe:
MUDr. Janco sa pýta, čo urobí pacient, ak sa zrušia malé ambulancie a pacient nebude mať peniaze na veľkokapitálové zariadenie. No ja sa musím opäť zasmiať, aj keď cez slzy. To, čo aj doteraz. Nebude ošetrený.

Konečne sa doktor Janco dostáva k jadru toho, o čo mu ide v prvom rade. Porovnáva fungovanie a platy ambulantných lekárov na Západe a u nás. A ja len dodám. Máme voľný pracovný trh, otvorené hranice. Nech sa páči, páni lekári, choďte už konečne všetci za lepším zárobkom, pretože ja takéto zdravotnícke služby nepotrebujem. Choďte, tak ako státisíce mladých ľudí iných profesií, pretrhajte rodinné väzby alebo sa odsťahujte nadobro. Mne určite chýbať nebudete.

Ohodnotenie na západe:

 

Čakanie:

 

Náklady na ambulanciu:
Tu sa MUDr. Janco opäť dostáva do obrátok. Ako z rukáva na poslucháča sype jednotlivé položky, bez ohľadu na to, či ide o mesačné alebo menej časté náklady. Na konci mu vyjde naozaj kúzelnícky kúsok. Náklady na prevádzku jeho ambulancie sú 8090 € vrátane takého platu, ako má nemocničný lekár; minimálne náklady na udržanie ambulancie sú preňho 6000 €. Príjem ale mal od poisťovní v priemere 2500 € / mesiac. V januári vraj mal výplatu -150 €. Podľa týchto výsledkov by mal už skrachovať. Ale doktor Janco sa drží. Podporila ho manželka, tiež lekárka. Tá bola na tom asi lepšie. A tomu celému máme aj veriť. Nuž, vitajte pán doktor v trhovom hospodárstve. Čo sú platby, platy, náklady, mzdy, obrat, tržba, zisk, odvody a pod. a aký je medzi nimi rozdiel, to vie každý živnostník. To pán doktor nemusel vysvetľovať. Ale tie čísla na záver skutočne berú dych J A že som sa doteraz nestretol so žiadnym lekárom, ktorý by musel pre insolventnosť zavrieť ambulanciu a rekvalifikovať sa na inú prácu? Ale živnostníkov, ktorí museli zrušiť živnosť, hlavne po zvýšení povinných odvodov, sú desaťtisíce.

Náklady:

 

Príjmy:

 

Záver:
Z celej relácie mám jediný pocit. MUDr. Janco sa, ako mnoho lekárov, pasoval do úlohy chudáčika, ktorý musí „pracovať zadarmo“, ktorý je urážaný a šikanovaný pacientmi. Mne ale z toho vychádza, že mu ide v prvom rade o zachovanie status quo, ak vynecháme snahu o lepšie zmluvy medzi zdravotnými poisťovňami a poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. Podľa jeho slov totiž visí nad ambulantnými lekármi hrozba, že ich konkurenčne pohltia alebo zlikvidujú veľkokapitálové zdravotnícke zariadenia. A to si doktor Janco nepraje. Najlepšie by bolo všetko zachovať tak, ako doteraz, iba že za doterajšiu prácu viac peňazí. Malý počet lekárov, tým pádom malá konkurencia. Ono totiž každá konkurencia je existenčná hrozba.

Riešenie:

Správne, pán Janco. Zabojujte si, lekári, za korektné zmluvy s poisťovňami  a pacientov z toho láskavo vynechajte. To nie je skutočne ich problém. Úsmevné je tiež, ako sa v relácii donekonečna skloňuje poisťovňa Dôvera. Pritom nadlimitné výkony boli vo výške 33,45 mil. eur, z toho VšZP mala 99,54% podiel a Union 0,46 %. Vznik nadlimitných výkonov bol spôsobený nižším zmluvne objednaným objemom zdravotných poisťovní, ako boli medicínsky opodstatnené (evidenčne uznané) výkony. Medziročný pokles o 8,37 mil. eur (20,02 %) odráža zmenu postupov zdravotných poisťovní pri uzatváraní zmlúv s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti.

MUDr. Klucho:

„Všeobecná zdravotná poisťovňa vám nezaplatí nič, Dôvera a Union podľa toho, aký ste dosiahli koeficient, určený poisťovňou. Prinajlepšom v Dôvere môžete dostať aj 100%, ale to sa stáva málokedy, väčšinou sa uhradené sumy za výkony, ktoré ste urobili nad limit, pohybujú v sumách 50-80% z ich pôvodnej ceny.“

To ukazuje na politické pozadie korupcie a rozkrádania v slovenskom zdravotníctve, pretože práve štátna VšZP má najväčšie limity, najdlhšie čakacie lehoty a v poslednom čase aj najväčšie kauzy ohľadne korupcie a tunelovania finančných prostriedkov, na ktoré prispieva najväčší počet poistencov. Výsmešne potom pôsobí reklama na Slovenskom rozhlase, keď láka do VšZP pacientov slovami: „Deväť z desiatich lekárov je poistených vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni.“ Hahaha!

Riešenie – 1


Riešenie – 2

Dozvieme sa, že za celé obdobie dvadsiatich rokov nebola možnosť informovať občanov o tom, ako zdravotníctvo v pozadí funguje, a že z požiadaviek lekárov sa do médií dostanú vždy iba požiadavky na zvýšenie hodnoty bodu alebo platové požiadavky. Ho ho hoooooo! Spomeňme si na prvý štrajk lekárov koncom roka 2011. Z úst predsedu Lekárskeho odborového združenia (LOZ) Mariana Kollára sme mali možnosť mesiace počúvať o ponižujúcom finančnom ohodnotení zdravotníckych pracovníkov (lekárov a zdravotných sestier) v štátnych zdravotníckych zariadeniach a o tom, ako sa väčšie mzdy automaticky odrazia aj na úrovni poskytovanej starostlivosti. Zo štyroch požiadaviek lekárov sa dve týkali zvýšenia platov.

(viac…)

Platenie výkonov, zisk poisťovní:

Doktor Janco nám vysvetlil, čo znamená, ak poisťovňa neprepláca zdravotný výkon, alebo ho prepláca len čiastočne. Musí si ho hradiť pacient sám, ak s tým samozrejme súhlasí. Ak nie, výkon mu nebude lekárom poskytnutý. Čiže toto nie je „úplatok“, ako tvrdia médiá, ale „poplatok“. Potiaľ je všetko jasné. Až do bodu, keď príde na to, kto si má vlastne preplácanie výkonov od poisťovne požadovať. Lekár alebo pacient?

Platenie výkonov:


Zisk poisťovní:


Podobne to vidí aj MUDr. Jozef Klucho vo svojich článkoch:

Ktorý podnikateľ okrem súkromného lekára musí robiť zadarmo?
a
Lekárka Šuplatová Mária asi odmieta robiť zadarmo.

(viac…)

Keďže systém zdravotníctva je mi známy najmä z návštev ambulancií, pozrime sa na to, ako samotný problém vnímajú ambulantní lekári. Teda konkrétne zástupca Slovenskej lekárskej únie špecialistov, MUDr. Andrej Janco.

Dňa 25.3.2015 vystúpil v internetovom rádiu Slobodný vysielač v relácii Informačná vojna. Šlo podľa jeho slov o „vzdelávaciu reláciu“, o osvetu, v ktorej vysvetlil neznalým pacientom, ako to v skutočnosti je. Prečo je zdravotníctvo, teda aspoň ambulantná starostlivosť v takom stave, v akom je. A v akom stave? A kto za to všetko môže?

Vypočujte si reláciu Informačná vojna s p. Jancom (pusti zvuk)

A pozrime na reláciu bližšie:

Kauza MUDr. Lipták:

tej sa nebudem venovať podrobne, iba pár poznámok na okraj. Bolo od začiatku jasné, že len hlupák by verejne vyslovil názor, ktorý po zostrihaní odznel v médiách z úst MUDr. Liptáka – že ľudia majú jednoducho smolu, keď im nie je poskytnutá náležitá zdravotná starostlivosť z dôvodu, že na to nemajú peniaze. Ak doktor Lipták v takejto situácii prijíma od svojich pacientov finančné dary a používa ich na prevádzkovanie ambulancie, zdá sa  byť všetko v poriadku. V poriadku potiaľ, pokiaľ tieto dary aj vykazuje vo svojom účtovníctve ako dary, čiže ako príjem ambulancie. Neviem, na čo mala slúžiť policajná razia v jeho ambulancii. Ak hľadali nejaké kompromitujúce dôkazy, tak neviem, aké by to mali byť. Že by si doktor Lipták viedol v počítači evidenciu úplatkov? Na zistenie, či mal finančné dary riadne evidované v účtovníctve, na to stačila daňová kontrola. Ale či tieto dary, ako ich on nazýva, má skutočne v účtovných knihách zahrnuté, som sa doteraz z médií nedozvedel. Takže áno, kauza bola vyrobená na objednávku a média mali ukázať ambulantných lekárov vo veľmi zlom svetle. Ale je to naozaj tak, ako tvrdí MUDr. Janco, že na Slovensku sú najvzdelanejší a najhoršie platení lekári a ide im len o dobro pacienta, nie v prvom rade o svoje živobytie?

(viac…)

V 1.časti ste mohli vidieť štatistiku Eurostatu z r.2013. Vyzerá to ale tak, že úmrtia, ktorým sa dalo predísť, sú súčasťou zdravotníctva v každom štáte, niečo ako „povolené straty“ na vojenskom cvičení s ostrou muníciou. Keďže nemáme presnú definíciu „úmrtia, ktorému sa dalo predísť“, musíme tento termín brať doslova – úmrtie, ktorému sa dalo predísť správnou a včasnou zdravotnou starostlivosťou. Prečo zlyháva zdravotníctvo v takom až desivom počte prípadov (veď v Nemecku to bolo v r.2013 cca 90 000 úmrtí, vo Veľkej Británii 63 000, vo Francúzsku 43 000 atď. – spolu v celej EU takmer 600 000 úmrtí) aj vo vyspelých západných krajinách, neviem. Prečo sa to deje na Slovensku, to je otázka. Ministri zdravotníctva sa permanentne sťažujú na nedostatočný rozpočet, tak isto štátne nemocnice; lekári a zdravotné sestry zas na slabé finančné ohodnotenie ich práce, na limity zo strany zdravotných poisťovní a nedostatočné bodové ohodnotenie výkonov, nadmernú administratívu; orgány, ktoré majú do toho ešte čo hovoriť, ako napr. VÚC, na nedostatočné kompetencie a zviazané ruky; poisťovne sú väčšinou ticho a kričia iba v prípade, ak sa siaha na ich zisk, ktorý si vysúdili na arbitráži. A na konci tohto „potravinového reťazca“ je pacient, ktorý je vyciciavaný povinnými zdravotnými odvodmi (ktoré majú pokryť výkony zdravotných poskytovateľov preplácané poisťovňami) a daňami (ktoré majú pokryť náklady na prevádzku štátnych zdravotných zariadení). Ročne sa do zdravotníctva naleje približne 4,5 až 5 miliárd €. A údajne sa rozkradne štvrtina až tretina. Zdravotníctvo je na Slovensku v hlbokej kríze. Ale je táto kríza čisto ekonomického charakteru? Príčiny sú oveľa hlbšie, dá sa povedať „ľudské“. A tou príčinou je žalostná morálka všetkých zúčastnených.

(viac…)

Na úvod si prečítajte tento článok.

Poprípade pozorne prezrite tabuľku.

Štatistika je celkom užitočná veda, ale kto sa v nej trocha vyzná, vie, ako sa s ňou dá ľahko manipulovať, niečo výrazne „prilepšiť“, niečo zas výrazne „pohoršiť“. Neviem, ako vznikla táto tabuľka, pretože ak má obsahovať relevantné dáta, musela čerpať z veľmi konkrétnych zdrojov, lekárskych správ a hlásení, čo v reálnom živote predstavuje  množstvo konkrétnych ľudských osudov, tragédií a osudov pozostalých. Za každým takýmto úmrtím je ľudský príbeh, žiaľ a nespokojnosť príbuzných. Ak má byť táto štatistika naozaj relevantná, každý takýto prípad si zasluhuje pozornosť verejnosti a každý takýto prípad by mal logicky končiť na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a následne na súde. Ale počet sťažností podaných ročne na tento úrad nezodpovedá tejto štatistike, nehovoriac o súdnych žalobách či trestných oznámeniach. Je celkom možné, že v mnohých prípadoch pozostalí ani nie sú informovaní, že ich príbuzný zomrel smrťou, ktorej sa dalo predísť. Iní zosnulí zas nemajú príbuzných. Nemám ani informácie, ako s takýmito údajmi nakladajú na západ od našich hraníc, či to politikom a ministrom robí vrásky na čele, alebo nie. V každom prípade je táto štatistika na zamyslenie, a kompetentní by jej mali venovať veľkú pozornosť. Pravdou ale je, že to tak nie je. A poviem aj svoj názor: Bude ešte horšie. Že neveríte? Čítajte teda ďalšie časti.

Po dlhých dňoch „hnusného“ počasia dnes nastala konečne  zmena k lepšiemu. Využil som to, rovnako ako veľa Dubničanov a vyrazil som do mesta a parku trochu sa vyvenčiť. Ako takmer vždy, mal som so sebou fotoaparát …

« 1 z 5 »

Dorobil som všetky fotky (364 kusov JPG – 4,7GB) čo som mal nafotené. Bohužiaľ na štvrtý deň som musel opustiť partiu  ľudí čo dokončievala prístupový most na Uhrovský hrad a tak (zatiaľ) nevidíte výsledok. Dúfam že sa „hore“ čo najskôr dostanem a napravím to 🙂

Pozrieť si môžete druhú, aj prvú časť fotoreportu, každú  v samostatnom albume.

« 1 z 9 »

Pokračovanie – druhá časť fotoreportu z tesárskeho workshopu a dokončenia stavby prístupového mostu na Uhrovský hrad.

« 1 z 8 »

Kto si chce prečítať o čo šlo, nech sa páči .. Ja iba dodám: prvá séria fotiek, ktorú som spravil od štvrtku do nedele je na svete. Bohužiaľ  stretnutie pokračovalo (vlastne ešte pokračuje) až do utorka a ja som musel odísť… Tak dúfam že čoskoro aspoň finálnu prácu odfotím 🙂
Kto nezažil, neuverí, Treba si na vlastnej koži odžiť atmosféru a človeka to často pozitívne poznamená na celý život 😉

« 1 z 8 »

Kto chce, môže si pozrieť aj moje staršie fotky z  návštev Uhrovského hradu.